Majja

Hlavičky

2012-01-05T13:40:00.002-06:00

KaPr....

2011-12-24T16:17:00.002-06:00

Čas vianočný sa pomaly, ale isto blíži ku koncu. Prežraní a dobre vysraní. A pravý zmysel Vianoc sme spláchli do záchoda s tými sračkami. Aspoň, že máme ešte toľko sily tváriť sa, že sme šťastní a v pohode. A jedno naivné žieňa Vám chce aj tak popriať ŠŤASTNÉ A VESELÉ...

Dlhá cesta

2011-11-15T11:54:00.002-06:00

Stojí pred dverami a čaká kedy mu otvorím svoju veľkú náruč...Náruč je otvorená, ale dvere ešte nie... A tak stále čaká a čaká... Postáva a mrzne si tam... Tam pred mojimi dverami... A ja stojím s otvorenou náručou a čakám tiež... Čakáme pred dverami a za dverami...A čakáme a čakáme...Ja s otvorenou náručou a s kľúčom v hlave...Nie v srdci... V hlave mám ten skurvený kľúč...Cvak cvak...Zámka cvakla...Počujem ako odchádzam...S otvorenou náručou a s kľúčom v hlave... Poď so mnou sám...Iba sám...Vyvŕtaj mi dieru do hlavy a vyber ten kľúč...Ale ja ti nemôžem otvoriť...Ahááá...Počula som, že človek musí kráčať sám svojou farebnou cestou...Iba sám...

Život

2011-10-11T15:27:00.002-05:00

Pominul sa zmysel smrti,
pominul sa strach,
aj keď ostane len prach.

Nastal zmysel života,
nastal nový čas,
aj keď ostane len v nás.

Ticho prázdneho domu,
vedľa farebného stromu.

Dám ruku iba tomu,
kto ma má rád.

Vedieť to ticho pochopiť

2011-09-11T16:49:00.000-05:00

Láska. Má ešte význam vyjadrovať sa k tomuto slovu? Nemá. Najlepšie je sedieť sám v kúte svojej duše a počúvať to ticho. Počúvať to hlasné ticho, ktoré pretrhne ušné bubienky. Je to iba ďalšie klišé, ďalší gýč? Možno, ale nie je to vôbec podstatné. V tejto chvíli je podstatné iba jedno. Vedieť to ticho pochopiť. A ak to ticho pochopíte, nezačnite plakať. Je to naozaj zbytočné...

Ježišova sestra

2011-07-04T10:46:00.001-05:00

blaa blaaa blaaaa

2011-02-12T13:21:00.002-06:00

Kvik, kvik, život je náš, náš Velký Prdeláč

2011-01-03T10:31:00.001-06:00

Inšpirovaná autorom CH. B. píšem Vám milí priatelia tieto riadky plné mieru a lásky. Opäť sa cítim ako ošúpaný pomaranč, aj keď ako pomaranč zďaleka nevoniam. Skôr voniam ako hovno, ale hovno naplnené mierom a láskou. Áno milí priatelia, život je ako jedna veľká zasraná riť, ktorá si na Vás sadne v tej chvíli keď to najmenej čakáte. Nemusíte byť smutní, existuje mydlo, ktorým tú špinu zo seba zmyjete. A ja sa chcem poďakovať mydlu za jeho existenciu. ĎAKUJEM MYDLO !
Umytá, voňavá a plná sily chystám sa prežiť ďalší nový rok so štipkou humoru. Áno milí priatelia, chcem sa viac smiať, viac plakať, viac kričať, viac snívať, viac sexovať, viac žrať, viac piť, viac milovať a viac žiť. A čo tak trochu umierania do toho života ?!
Hlavne nech to čo má tiecť tečie a tie ostatné sračky nech ostanú v zadku...

Farby na chodníku

2010-10-22T14:34:00.002-05:00

Farebná, a predsa smutná,
nahota vôkol mňa,
odev leží na zemi
a čierny havran spieva mi.

Nerešpektuje moju hanblivosť,
stojím tu pred vami,
nahá ako stromy
a okolo len biele domy.

Pripravená zamrznúť,
avšak nikdy nezmiznúť,
lúčim sa na pár dní,
ale jeseň ostáva tu vo svojej dokonalosti.

Pocit noci

2010-10-01T09:54:00.002-05:00

Prečo sú ľudia 21. storočia nešťastní?
Lebo vedia že výkriky od rozkoše a výkriky od bolesti majú k sebe nebezpečne blízko?
Nie.
Iba veria že nádej zomiera prvá a pravda sa ešte nenarodila.
V mojich silách je iba zaželať Vám sladké sny !

Infantilné

2010-08-03T11:17:00.002-05:00

Nádherný život

2010-02-19T19:27:00.001-06:00

Ležím tu sama a osamelá, zahalená tmou. V hlave mám prázdnu čiernu dieru. Všetky myšlienky zomreli v slnečnom svetle. Moju osamelosť nikto necítil až do tejto chvíle...

Prišla mi sms, číslo neznáme.

Milá Mária!
Cítim tvoju samotu až sem. Ver mi, nie si tu sama. Neustále som pri tebe, aj keď ma nevidíš. Chcela som ti iba urobiť radosť, preto píšem...Tvoja Nesmrteľná Smrť.
Nechcem ťa vydesiť. Neprišla som si pre tvoj život. Nie je to môj údel. Život ti vezme staroba, choroba, nehoda. Ja ťa v tej chvíli iba chytím za ruku a odvediem ťa na druhý svet. Prosím ťa, neboj sa ma. Ja som tá najživšia bytosť na svete a zároveň najosamelejšia, pretože ľudia majú zo mňa strach. Nebuď ako oni. Potrebujem kamarátku tak ako ty.
Dobrú noc...

S pocitom sladkým ako čerstvé jahody zaspávam do nového slnečného dňa.

Emócie

2010-02-17T17:52:00.004-06:00

Moja kamarátka sa rozhodla otvoriť zažehnanú tému menom EMO. A tak som uzrela ”video videí. ”
Bola to strata siedmych minút môjho života. Aj keď na druhú stranu sa opäť zamýšľam nad svojím životom. Vďaka takýmto ľuďom si uvedomujem ako mám žiť.
Netuším, či sa to úbohé dievčatko snaží o paródiu. Ak áno, nevyšlo jej to. Ani jeden raz som sa nezasmiala. Asi nemám ten správny zmysel pre humor.
Aj ma napadali také myšlienky, že by som sa natrela celá ružovou farbou a na hlavu si nasypala trocha snehu a postavila sa pred ňu. Čo by spravila? Asi by praskla ako bublina od toľkého EMOčného zážitku.

http://www.youtube.com/watch?v=30p47JJCo1k

Houtel

2010-02-11T14:04:00.001-06:00

Som na seba pyšná. Mám za sebou dobrý skutok v podobe pomáhania matke v robote. Robota v sebe zahŕňa upratovanie izieb v trojhviezdičkovom hoteli. Keďže to pokladám za dobrý skutok, tak to bolo samozrejme zadarmo- opäť raz. Jednoducho nepoučiteľná, ale bolo to naposledy.

Už viem, čo v živote nikdy nechcem robiť. Chyžnú. Dúfam, že mi to môj osud dopraje. Veľmi náročná práca. Nevládala som. Po prvej upratanej izbe ma bolelo celé telo, pot už ani nebudem spomínať. A to som iba pomáhala! Obiehala som okolo máti, ktorá to už má v malíčku. Prirodzene padali na moju adresu vety typu: „Si pomalá.” „ Jééžííš Mária, ty nevieš krajšie navliekať tie periny do návlečiek?” Trpezlivo som počúvala až do konca, pretože mala pravdu. Hovorí sa, že človek si zvykne na všetko keď musí. Aj tomu verím, lenže ja by som si ani nestihla zvyknúť, lebo by ma po týždni poslali do riti za tú moju pomalosť.

Najlepšie je, že po vašej poctivej práci vám príde prísna inšpekcia do izieb- týpek starší odo mňa o štyri roky a verte tomu, že nájde aj ten jediný jemný polcentimetrový vlások v tom najodľahlejšom kúte izby. No čo už- jeho celodenná práca a dobre platená. A mátinka musí naklusať a zobrať ho.

Také milé bonusy od hostí, ktoré určite potešia- napríklad vám nechajú na izbe 2Kč ako vďaka za to, že ste im tak krásne ustlali postieľku, alebo naopak- prídu sa na recepciu sťažovať, že ich posteľ je príliš mäkká. Jedni si vyprosia absolútny pokoj a nerušenie, iní sem tam ostatných rušia svojimi vzdychmi ako tomu bolo dnes. Som si tak pomyslela, že aspoň niekomu je fajn.

V rytme samby, ktorá vyhrávala z telky som sa vlnila v kúpeľni s mopom a v duchu mi behali myšlienky o tom, aké je to len šťastie sem- tam si doma povysávať izbu a utrieť prach aby ste sa v ňom neutopili.

Niekto ten hotel upratať musí, ale ja to nebudem. A hostia, prejavte trochu slušnosti- ohryzok z jablka patrí do koša a nie na zem vedľa postele. A záchod sa splachujééééééé!!!!!!!!!!!!!!!

Slnko

2010-01-23T12:08:00.002-06:00

Otázky

2009-12-19T14:11:00.000-06:00

Ako dlho dokážeš bojovať so svojím smútkom v duši?
Je smútok v duši?
Prežiješ bez duše?
Dokáže žiť duša bez smútku?
Čo ak zomrie?
Dokáže mať v sebe stále iba šťastie a radosť?
Nie je to pre ňu príliš náročné?
Nepotrebuje si človek niekedy aj poplakať?
Je tvoja duša ešte živá?
Delí sa duša na dobrú a zlú?
Čo ak svoju dušu nechcem?
Dá sa vymeniť?
Dá sa duša zjesť?
Áno dá. Ja som jednu zjedla minulý štvrtok na raňajky. Ležala na tanieri ako úbohý opustený pes. Teraz mám duše dve. A je mi fajn.

Stále zažaté

2009-10-02T06:37:00.004-05:00

Pouličné lampy popri ceste stále svietia. Slnko už dávno vyšlo na oblohu. Sú to drzé lampy. Akoby chceli nahradiť nenahraditeľné. Zahľadela som sa na ne s nechuťou. Vrazí do mňa muž v čiernom saku. Očividne sa ponáhľa. Ako inak. Každý sa ponáhľa.

Tik- tak. Tik- tak.

Opäť ten čas. Hlavný nepriateľ.

Snažím sa nebyť ako oni. Nie som ako oni.

Zhlboka som sa nadýchla a zrazu... Vráža do mňa ďalší muž.

Padám na cestu, počuť škrípanie pneumatík a o pár sekúnd ležím v kaluži krvi a je mi zima.

Musela som takto zomrieť? Kvôli času? Veď mne nevadil.

A tie lampy stále svietia.

Sedem

2009-09-22T15:27:00.002-05:00

Vinyl...

2009-09-10T16:20:00.001-05:00

Byť či nebyť?

2009-09-06T09:14:00.001-05:00

Byť či nebyť úprimný? Táto otázka ma neskutočne trápi odvtedy, čo som začala ako-tak komunikovať s ľuďmi. Otázka, na ktorú chcem poznať odpoveď. Som si istá, že odpoveď existuje, lebo keď existuje táto otázka, zákonite niekde vo vesmíre blúdi aj odpoveď. Lenže kedy sa ku mne dostane? Na sklonku života, keď už bude všetko zbytočné? Premýšľala som aj o tom, či existuje len jedna pravdivá odpoveď. Určite nie. A to je ďalší problém. Problémov je mnoho.
Nechcem, aby sa ľudia na mňa hnevali kvôli tomu, ak im úprimne odpoviem na ich zákernú otázku. Ale je to voči tomu človeku fér? Ako mám vedieť, či chce úprimnú odpoveď? Viete, kedy to všetko začalo? Vtedy, keď sme začali rozprávať. A kde to začalo? No, vo výchove. Všimli ste si to? Predstavte si, že vaše malé dieťa povie z ničoho nič vašej najlepšej kamoške, že je veľmi tučná. Samozrejme sa tomu všetci zasmejú, pretože to je len nevinné dieťa, ktoré ani nevie, čo hovorí. Ale opak je pravdou. To malé decko presne vie, čo hovorí. Je totiž stopercentne úprimné. A viete, čo spraví matka dieťaťa hneď po tom, ako sa vnútorne urazená kamoška stratí z dohľadu? Začne decku vykladať morálku o tom, ako sa takéto veci nesmú hovoriť. Presne tak ľudia. Nie sme naučení byť úprimní. Je to dobré alebo zlé? Je zlé raniť ľudské city a pocity? Alebo je dobré klamať ľuďom do očí? Dá sa na obidve otázky odpovedať áno?
Nie sme zvyknutí prijať pravdu. Treba ísť na to postupne a hlavne veľmi pomaly. Aj tak mám stále pocit, že trošku klamstva zo súcitu niekedy neuškodí. Alebo uškodí? Strašná dilema. Jednoducho neviem.

A nakonec v tých riflách išel dom...

2009-08-24T06:42:00.001-05:00

Z dlhej chvíle sa k Vám na chvíľu prihovorím. Som naozaj veľmi rada, že sa mi konečne po dlhej dobe poradilo aspoň na víkend vypadnúť do zahraničia. Zavítala som s kamošmi do Prahy. Aj keď vyvrcholením ich výletu bol koncert úžasnej kapely Radiohead , pre mňa to bol už samotný vystúp z vlaku na pražskej pôde. Vystúpenie by som absolvovala s radosťou, mať tak o pár eur navyše. Ale nevadí. Som spokojná, lebo bolo fajn.
Milujem to ranné vstávanie, keď mám cestovať za zábavou. Plná očakávania a tešenia sa z každej novej minúty. Cesta vlakom ubehla primerane rýchlo a v dobrej nálade. Nasledovalo stretnutie s Motákom, ktorý nám odovzdal kľúč od bytu a mapku vlastnej výroby. Byt sme našli, neviem ale po koľkých hodinách:). Nasledovalo stretnutie s kamarátmi, ktorí už nejaký ten piatok v Prahe žijú. Piatok bol celkom kludný, čo sa týka pitia alkoholu, aj keď....Do bytu sme dorazili o pol štvrtej ráno vo veselom naladení. V sobotu nás už nedočkavo čakala Zoo. Pekná, veľká, pekná, veľmi veľká, bolenie nôh, veľká a už sme vonku. Prichádza večer a naše kroky nás vedú do známeho klubu Roxy, kde nám má do ušiek hrať DnB. Znie to možno divne, ale ja si najviac z celého večera spomínam na jeden rozhovor s jednou osobou. Viete, také tie rozhovory čo vás majú povzbudiť do života. A aj keď ste omámený z alkoholu atď. a myslíte si, že to sú iba trápne reči, nie je to pravda. Mne takéto rady do života veľmi pomáhajú a povzbudzujú ma. Díky Ti. Sobotný večer bol taký dlhý, že sme sa dopracovali až k východu slnka. Ráno vstávanie a pomaly na vláčik domov. Chlapi ma odprevadili a ja som sama samučičká musela tri a pol hodiny trčať vo vlaku. Fakt nuda. Ešteže som mala knihu, juch.
Verím, že koncert sa mojim parťákom moooc ľúbil a niekedy v budúcnosti si takýto výlet zopakujeme. A nezabudnite, že Praha je naozaj mega:)

Svět rajčátek

2009-07-21T15:06:00.001-05:00

English house............and Frodo

2009-06-15T10:30:00.007-05:00

Londýn

2009-06-15T09:31:00.036-05:00

Pán Fazuľa

2009-06-02T10:51:00.002-05:00

Hello guys!
Písal sa dátum 26.5.2009 a mňa v tento deň čakali až dve premiéry. Tou prvou bola cesta lietadlom a druhou návšteva metropoly Anglicka. Let som úspešne zvládla a myslím si, že Londýn tiež. Hneď na začiatok by som sa chcela poďakovať Kokyho sestre za to, že vôbec robí ako au- pair a v prvom rade za to, že nás pozvala, takže o ubytovanie sme mali postarané. Päť dní je naozaj veľmi krátka doba na tak obrovské mesto, ale Petra bola naozaj fantastická. Stihla nám ukázať všetky známe miesta v centre mesta. Síce nás večer boleli nohy, ale bola to príjemná únava po celom dni. Teraz si rekapitulujem, kde sme to vlastne boli- takže: Big Ben + parlament, London eye, Tower bridge, Oxford street, Camden, Hyde park, Cathedral St. Paul a ešte hocičo iné. Najviac sa mi páčil Big Ben, juch. Na záver dôležitá informácia- pivko majú celkom fajn. Fotografie nabudúce.

Čerešnička

2009-05-25T05:13:00.000-05:00

Nemiestne

2009-04-28T13:12:00.001-05:00

Treba prepnúť televíznu stanicu na inú televíznu stanicu. Alebo radšej ani netreba? Alebo si dám radšej ten medový chlebík s cibuľkou? Alebo vám už konečne oznámim, že vesmír je nekonečný? Alebo vypíšem všetky vulgárne slová ktoré poznám? Alebo si zaspievam Real good looking boy? Alebo sa priznám mame po piatich rokoch, že tú vzácnu čínsku vázu zo 16. storočia som rozbila ja? Alebo sa na všetko vyseriem a skočím do tej veľkej ružovej bubliny čo mám pod oknom? Alebo mám zavolať tej mŕtvej antilope do zvieracieho neba, ktorá už nikdy nepríde na večeru k svojim rodičom?
Urobím všetko, ale najprv si vyhláskujem slovo pointa. Takže pé- o - i- en- té- a. Pointa. A neznášam roztrhané ponožky na palci, lebo tých mám veľa. Kúpte mi niekto nové ponožky. Prosííííííííííííííííím.

Zabíjačka

2009-04-02T08:37:00.002-05:00

Takýto nadpis mal jeden článok, ktorý som si s nechuťou prečítala. A to nechcem hovoriť o použitých fotografiách, ktoré vyzerali horšie ako z najhoršieho sna. Mŕtve tulene stiahnuté z kože, čisto-biely sneh zaliaty krvou, oči pozerajúce do prázdna a smutné ticho.

Tulene. Podľa mňa krásne zviera s nevinným pohľadom. Tento rok ich zomrelo presne 338 200. Prečo? Jednoduchá odpoveď. Pre peniaze. V Kanade sa totiž každý rok koná lov na tulenie mláďatá. Po prečítaní slova mláďa sa ma zmocnil pocit ľútosti ale najmä hnevu. Ako môže človek zabiť mláďa? To už nie je človek s citmi. Čítam ďalej. Tulenie mláďatá majú len dva týždne, nevedia poriadne plávať ani chodiť, lenže farba ich kožušín sa mení z bielej na striebrosivú a o ňu predovšetkým ide.
Lovci používajú okrem strelných zbraní aj tzv. hakapiky, teda ťažké drevené palice zakončené kovovou hlavicou s ostňom, ktorým prerážajú tuleniu lebku. Znie to desivo, a aj to desivo vyzerá. Veterinári však tvrdia, že smrť je po presne mierenom údere okamžitá a bezbolestná. Tak toto ma naozaj veľmi neupokojilo. Už chcem vidieť ako „skúsení” lovci presne udrú tam kde majú. Lovcov nezastaví ani veľmi zlé počasie. To značí, že lov je nehumánny.
Ide o tradíciu:
Lovu tuleňov sa venovali už pôvodní obyvatelia Kanady pred 4 000 rokmi. Domorodí Inuiti využívali zo zvierat všetko- kožušinu, mäso, kosti. Lovia tulene dodnes len pre vlastnú potrebu.
Smutné je, že aj komerčný lov má svoju tradíciu. Už v roku 1515 doviezli rybári z Uruguaja prvú várku kožušín na trh do Španielska. V Kanade sa komerčný lov začal v 18. storočí a – trvá dodnes.
Neskončíme! Vyhlasujú lovci. Pri tomto ich pokriku ma môže ísť roztrhnúť od zlosti. Z úst mi vychádzali len samé vulgárnosti. Viem, že nadávky nepomôžu, a preto iba nečinne držím palce aktivistom a ochranárom prírody. Chcem veriť, že raz sa podarí toto neľudské správanie zastaviť. A viete čo je ešte cieľom lovcov okrem zisku? Zachovať populáciu tuleňov na úrovni 4,1 milióna, pretože premnoženie týchto zvierat môže narobiť problémy s rybolovom a obchodom s kaviárom.

Ľudí je na svete 6 miliárd. Sme už premnožení, tak si myslím, že by nezaškodilo 2 miliardy ľudí pozabíjať. Čo vy na to?

Uprostred veľkomesta

2009-03-31T08:46:00.001-05:00

Uprostred veľkomesta stál. Sám, ale veľmi statočný. A ja som ho tak milovala. Patrili sme k sebe. On mal len mňa a ja len neho. Iba jemu, jemu jedinému som sa vyplakala koľko som vládala. Iba jemu, jemu jedinému som sa zdôverila s krásnym zážitkom z dňa. Rozumel mi, a pritom sme nepoužívali slová. Stačil len pocit. Pocit blízkosti. V každom ročnom období bol krásny. Ale najkrajší bol na jeseň. Hrdo sa týčil k oblohe.
Dnes je tomu inak. Dnes držím v ruke pero a píšem tieto riadky. Mal by radosť, že spomínam na naše spoločne strávené chvíle. Chýba mi sedenie pod stromom, ale iný už nechcem...

Kráska

2009-03-13T12:56:00.001-05:00

Kráska stojí pri okne
asi mi oko vypichne.

Oko sa po dlážke kotúľa
už viac neuvidím motýľa.

Ona sa len smeje

a mňa na nohách hreje.

Hustý dym je v miestnosti
zaprašťali mi všetky kosti.

Nestačí jej len môj zrak
škrtla aj zápalkou, veru tak.

Prvé

2009-02-03T13:24:00.009-06:00

Moje prvé pokusy s Photoshopom, tak nech sa lúúbíí...

Podstata

2009-01-22T17:09:00.001-06:00

Zatratený, na pohľad hnusne vyzerajúci červík vŕtajúci sa v prekrásnom šťavnatom jablku.

Krása je podstatná.

V duši, samozrejme.

Zima

2009-01-20T03:43:00.005-06:00

Bez názvu...alebo štyri pod sebou...

2009-01-19T11:19:00.005-06:00

Nemilé myšlienky, ktoré časom zmiznú

2009-01-16T18:44:00.002-06:00

Dívať sa do prázdna, to vydržať sa dá...
Dívať sa na seba, cítiť nechuť k sebe samému, je neznesiteľné...

Milovať seba samého sa v živote oplatí...

Zatienená radosť...

2009-01-16T18:36:00.003-06:00

Zasnežená krajina sa mihá pred očami,
prejsť sa chcem,
veď cez deň spí.

Kvapôčky na listoch stekajú,
prejsť sa chcem,
veď žalúdok neposlúcha.

Lúče slnka spaľujú jazerá,
prejsť sa chcem,
veď únava zmáha.

Na pokosenaj tráve si poležať chcem,
veď alergia nedovolí.

Nevadí, stále dýchať sa pri ňom dá.

Dve pod sebou

2009-01-04T03:21:00.002-06:00

Pre Palka

2009-01-01T07:04:00.003-06:00

Krásny dník Ti prajem! Moc Ťa milujem.........nič viac, nič menej...
Si ten najlepší človek akého poznám. Cmuk

MILUJEM ŤA

The Konec!

2008-12-31T05:40:00.003-06:00

Blíži sa koniec roku 2008. Pre mňa je tento deň stvorený na zahodenie zlých vecí za hlavu a spomínanie na príjemné zážitky a samozrejme si dať nové predsavzatia:DDD

Môj zoznam novoročných predsavzatí:

1. chcem úspešne urobiť všetky skúšky na prvý pokus
2. chcem začať športovať
3. chcem prestať jesť toľko sladkostí
4. chcem vyhrať Miss 2009
5. chcem byť lepšou kamarátkou, priateľkou, dcérou, sestrou, vnučkou...a blá blá blá
6. chcem ísť do nášho lesíka a zaspievať si.........čokoľvek

Ako sa tak na ten môj nedokončený zoznam pozerám, zdá sa mi, že jediné, čo sa mi podarí bude bod číslo 6. Ale nádej umiera posledná a budem sa snažiť. Sľubujem.

Všetkým želám krásny, úspešný a šťastný nový rok 2009 !!!!!!!!

Toto je ten Kokyho:DDD

2008-12-25T10:37:00.003-06:00

Jupíí Váánocéééé

2008-12-24T04:20:00.003-06:00

Všetkým prajem krásne a veselé Vianoce! Nech máte všetci aspoň dnes taký klídek na duši ako mám ja. A kašlite na komerciu a negatívne pocity a na tú hroznú reklamu od T- mobilu:DDD

Jediné, čo mi chýba je sneh, sakra.

PS: Toto sem jednoducho musím dať. Pred ôsmimi rokmi som ja, môj brat a náš ujo, teda hlavne ujo zložil takú kratučkú pesničku, ktorú sme mali ako takú vianočnú hymnu. Každé Vianoce si na ňu spomeniem. No, veď je dosť primitívna na zapamätanie si.

Červené gule na strome sú, veselé Vianoce nám nesú
Ananás v mise s jablkami, zožerieme to všetko sami
Autá jazdia za oknami a my sa vnútri serieme s puzzlami
Máme len okraj a dve oči, či to dokončíme v tomto tisícročí

Hodina slovenčiny

2008-12-18T03:10:00.002-06:00

Milí čitatelia,
posledný deň v škole pred skúškovým obdobím som sa dozvedela jedno spisovné slovíčko, ktoré určite mnoho ľudí nepoužíva.
Najprv ako ho sem napíšem, rada by som si prečítala vaše tipy. Bez toho aby ste hľadali na internete, alebo nebodaj v slovníkoch, skúste len tak Z BRUCHA:

Ako sa povie vodítko spisovne po slovensky?

Len tak

2008-12-14T10:44:00.002-06:00

Hen, co sem nakreslila

2008-12-04T11:08:00.003-06:00

Motto

2008-11-26T08:57:00.001-06:00

Stúpil si na hlavu sebe samému
Nie
Urob to
Rozkrúti sa ti celý svet
Nepôjdeš viackrát vyšliapanou cestou
Vyletíš až na dno
A tam sa dotkneš všetkého
Už dávno poznaného

Stúpil si na hlavu sebe samému
Áno
Urob to ešte raz
A naposledy
Rozpučí sa ti tvoja veľká hlava
Ale nezabudni ju zhltnúť
Tvojimi ústami ktoré už neexistujú
Aby si nestratil hlavu

Kávu si osladím o trochu víc...

2008-11-21T06:34:00.002-06:00

Netušila som, že TO niekedy vo svojom živote zažijem, ale stalo sa. A stalo sa TO presne 20. 11. 2008 o 19:00 v Bratislave na Pasienkoch. Na tomto mieste nám spieval a mierne triasol nohou Božský Kája.

Začnem pekne poporiadku. Deň sa mi začal už o šiestej ráno. Znechutená som sa pobrala do Trnavy. Prečo znechutená? Čakala ma imatrikulácia. To som ešte vôbec netušila, ako sa tento deň úžasne vyvinie. Stretla som sa s dvoma spolužiačkami na stanici. Keďže sme mali kopu času, zašli sme si na kávu a čajík. Pomaly sme sa pobrali do kina Hviezda, kde sa mal tento ceremoniál uskutočniť. Podmienkou bolo slušné spoločenské oblečenie a to ja z duše nenávidím. Mala som oblečené hnusné elegantné čierna nohavice, ktoré mi boli mimochodom dlhé a gombík ma tlačil na brucho. No nič. Povedala som si, že nebudem trpieť pre ich výmysly s oblečením a tak som si na wécku dala obyčajné fialové nohavice. Aby sa nepovedalo, namiesto tenisiek som mala slušné topánky. Samozrejme na čiernych pančuškách sa mi tiahla diera neviem odkiaľ až k palcu. Úžasné. Ale kašlala som na to. Pred oficiálnym začatím sme mali generálku, ako sa na poriadny program patrí. Nebolo to nič hrozné. Vyšli sme po jednom na javisko, sľubovali sme ako si budeme plniť svoje povinnosti študenta, úklon „Najvyššiemu” a späť namiesto. Na moje prekvapenie to netrvalo dlho a tak sme sa pobrali na pivko trošku sa spoznať. A je to naozaj pravda, že pri alkohole sa človek spozná najlepšie. Na veľa ľudí som zmenila názor k dobrému, až k vynikajúcemu dojmu, pri niektorých sa mi názor potvrdil, že s tými ľuďmi príliš veľká kamarátka nebudem. Naozaj super holky mám v tej mojej triede. Jaj ako som len rada, že to takto dopadlo. Po nejakej ten malinke a dvoch pivkách som sa už musela pobrať na vlak do Bratislavy. Deň sa mi ešte zďaleka nekončil.

V dobrej nálade som sa stretla na stanici v Bratislave s frajerovou maminkou, počkali sme na mojich rodičov, ktorí pre nás prišli autom. Môj milovaný tatko nás odviezol na miesto diania. On hudbu celkovo nepočúva a tak s nami na koncert nešiel. Pobral sa do kina. Bolo šesť hodín a tí hajzli nás ešte nevpúšťali dovnútra. A tak som ja, moja maminka a pani Kotrčová:)) čakali v tej zime. Okolo mňa samí vzrušení a nedočkaví päťdesiatnici tlačiaci sa vpred. Najviac sa mi páčilo, keď sa vedľa nás dve dámy v staršom veku rozprávali o svojich úžasných deťoch, ktoré im kúpili lístky na Gotta a že im splnili celoživotný sen. Sme sa na seba s mamkou pozreli a začali sa smiať, pretože u nás dvoch to bolo presne naopak. Mama kúpila lístok mne a to len preto, aby mala na koncert s kým ísť.

Nachádzame sa vo vnútri haly spokojné, aké sme si našli parádne miesto hore na tribúne. Pomaly sa všetky voľné miesta zaplnili a s pol hodinovým omeškaním sa TO začalo. Mama ma ešte stihla prekvapiť svojím zrakom, keď pod nami videla miniatúrne postavičky a hovorí mi: „Mária kukni kukni, Branko s Martinkú došli na koncert.” (Braňo Záhradník a Martina Šindlerová). Viem, je to nepodstatná informácia. To len preto, že som udivená z mamkiného zraku, lebo písmenká v novinách bez okuliarov nevidí, ale mini postavičky bez okuliarov vidí dokonale. A ešte k tomu také nevýrazné postavičky. Ale už dosť o hlúpostiach. Na pódium prichádza KAREL GOTT.

A teraz keď si ten zážitok premietam v hlave som zistila, že to sa nedá ani poriadne opísať. To sa jednoducho musí zažiť. Možno si teraz myslíte, že preháňam. Ale ja naozaj nepreháňam. Kapela bola úžasná, o Kájovi ani nehovorím a o jeho hosťovi môžem povedať resp. napísať jediné- geniálny hudobník, inštrumentalista- Félix Slováček. Keď už si Karči ( sám sa tak nazýval) musel oddýchnuť, počas prestávky ho vystriedal práve Félix, ktorý svojou hrou na saxofón a trúbku spôsobil hádam každému zimomriavky na celom tele vrátane mňa. Ani som nedýchala.
Potlesk po každej Karlovej piesni bol nekonečný. Ľudia nechceli prestať tlieskať. Zaspieval hádam všetko čo bolo treba. Išiel pekne poporiadku, od 50-tich rokov až po súčasnosť. Zaznel napríklad Trezor, Čas růží, Bum, bum, bum, Lady Carneval, Kávu si osladím, Zůstanu svůj, Paganini, z novších hitov napríklad Jako James Bond alebo Pretty Woman a mnoho ďalších skvelých piesní. Koncert trval tri hodiny a ľudia nemali stále dosť. Kája dal nakoniec asi štyri posledné prídavky a vtedy nastal definitívny koniec a tlačenica z budovy.

Dostal veľa kytíc a uznania od divákov. To bola jednoducho vynikajúca atmosféra. Nemôžem povedať ani jedno zlé slovíčko, čo sa týka tohto večera. Vždy som brala Karla Gotta ako českého speváka, ako neprekonateľného Zlatého Slávika, ktorého najväčšie hity sa mi aj celkom páčili. Teraz ho beriem ako umelca s veľkým U. Vtipný, sympatický spevák, ktorý žije iba pre jedno. Pre hudbu. A je to na ňom naozaj vidieť a počuť. Tak mu prajem, aby spieval a koncertoval minimálne do tej stovky.

http://www.youtube.com/watch?v=3gDP33R_Ln0

Pokoj na duši

2008-10-25T08:21:00.002-05:00

Prechádzka po mŕtvych, dávno rozložených a splynutých s pôdou. Príjemné ticho, blikot sviečok a duše zosnulých na mňa padali v podobe malých kvapôčok dažďa.

V predstihu som absolvovala tento deň. Každý rok sa odohrávajú tie isté situácie. Pri každom hrobe sa opýtam, kto to bol a otec alebo mama mi začnú rozprávať celý rodokmeň. Pýtam sa to každý rok, pretože vždy zabudnem ten stále sa opakujúci príbeh. Je to smiešne.
4. augusta 1890 opustil tento svet 13 ročný chlapček. Asi chrípka. Na kamennom kríži nápis: POKOJ PRACHU JEHO

Pri hrobe mojej babky som sa dozvedela úžasnú informáciu. V Saudskej Arábii je cintorín, na ktorom je veľmi veľa hrobov. Presné číslo neviem. Vlastne to nie sú hroby ale truhly- nie také aké poznáme my, vyzerá to skôr ako kocka. Tieto kocky sú naukladané vedľa seba. Všetky úplne rovnaké, na žiadnej nie je meno, dátum narodenia ani úmrtia zosnulého. Nikto netuší kde má pochovaného svojho blízkeho. A takto sú tam pochovaní aj tí najbohatší muži sveta. Toto všetko mi povedal otec a ostal ticho. Aj ja som ostala ticho. A za päť sekúnd mi to došlo. Pred bohom sme si všetci rovní. Chápete tú myšlienku? Nezáleží na tom, či bol niekto v živote kráľom, mal bohatstvo, alebo žil v chudobe. Oni tam rozdiely nerobia.

Musíme zomrieť, aby sme mohli žiť večne. Trošku irónia bytia si myslím.

Milý denníček!

2008-10-15T05:39:00.001-05:00

Hádaj čo? Zmohla ma chrípka. Ja viem. Už zase. Vážne som skúšala už všetko možné, ako tejto chorobe predísť. Ale mám v riti imunitu. Začala som aktívne jesť vitamíny či už ako tabletky alebo ovocie, ehm aj v tekutej forme a nič nezaberá. Dokonca som bola asi štyri razy u bylinkového liečiteľa v Bratislave. Inak taká malinká príjemná čajovňa. Bola sranda. Na zlatej retiazke mal malý kamienok a dal mi ho k bruchu. A ten kamienok na retiazke sa začal brutálne krútiť. A ja, že UáááááááááááU. A on na to:„ Slečna, Vy máte úplne zlyhanú pečeň.” Zarazená som odchádzala domov, v kapse strčené bylinky. Mám si z toho robiť čaj a piť 3x denne. Ale vtip je v tom, že asi o mesiac som bola u lekárky a tá mi robila z krvi test na pečeň a viete čo? Pečeň úplne v poriadku. Tak čomu mám teraz veriť? Kamienku alebo krvi? Už som sa na takéto hovadiny dávno vykašlala. Teraz mám taký stereotyp. Idem si pekne k doktorke po nejaké tie antibiotiká, šak na niečo zomrieť musím. Také dva-tri dni si odležím v posteli a to sa opakuje každé dva mesiace. Už si na to pomaly zvykám. A keďže mi tu kámoš píše, že čaká na tento článok ako junec, ukončujem ho vetou: Musím asi začať viac piť!

I am not bitch! II.časť

2008-09-22T13:09:00.004-05:00

Ako som už spomínala v predposlednom článku- NIE JE TO FÉR. Myslíte si, že sa nič nedeje? OMYL! Vzniká komplex. Presne tak. Komplex. Týmto na pohľad úplne neškodným faktom, že niekto je po ráne krajší ako vy samy, sa začína horor.
Niekomu sa až takéto prirovnanie k hororu môže zdať smiešne, no kto nechápe teraz, možno pochopí po prečítaní článku.
Keďže patrím na(ne)šťastie k nežnejšiemu pohlaviu, budem písať za ženy. Každá chce byť krásna. Dôvod? Ten je stále ten istý a jediný vo všetkých možných prípadoch aké vás len napadajú. Ten dôvod sa volá CHLAP. A ak nejaká škôlkarka, šialená pubertiačka počúvajúca punk alebo 40 ročná karieristka tvrdí niečo iné, tak klame alebo je lezba.
Vždy a za každých okolností chce byť žena pekná, najkrajšia zo všetkých prítomných v miestnosti, na pláži, na streche autobusu. A aj vtedy, keď sa ide sama podvečer prejsť do hlbokého hustého lesa so psom. Veď čo ak sa tam náhodou zjaví úchylák, čo si na ňu zasvieti baterkou a potom ju znásilní. Jednoducho napísané...chceme byť pekné stále. Dennodenne sme obklopované krásou. Krásnymi ženami z plagátov, z televízie, z módnych časopisov a internetu. Obrázok dokonalej ”barbie” s dlhými hustými blond vlasmi, pevným zadkom a krásnymi nohami až po zem sa nám nevedomky vkráda do podvedomia. A čo je ešte horšie, tento obraz sa vkráda aj do podvedomia mužom, iba s rozdielom, že vedome! A udržujú si ho tam dosť dlho. Podaktorí až do konca svojho života. A z tohto všetkého vyplýva ten zbytočný komplex. My, aj napriek tomu aké sme krásne, chcete byť ešte krajšie. Dám vám príklad zo života- môjho:

Cez letné prázdniny tento rok bolo veľmi horúco. Sem tam aj nie. Ale ten osudný deň bolo veľmi pekne a teplo. Tak som sa išla s PÁNOM XY okúpať (nazvime to) do miestneho jazera. Na brehu plno ľudí, vo vode tak isto. A mňa v tej chvíli chytil ten stokrát spomínaný blbý komplex, že som tlstá a bledá a keď ma zbadajú tí ľudia naokolo v plavkách, začnú sa mi smiať rovno do tváre. Zachránil ma PÁN XY tým, akú múdru vetu povedal a stále si ju musím opakovať. Povedal: „ Kur.. Mariš, kašli na tie svoje sprosté komplexy a poď do vody. Život je krátky a treba si ho užívať a netreba sa stresovať pre také maličkosti.” Čudujte sa, ale vážne to pomohlo. Síce asi až za takú hodinku, keď už zapadalo slnko. Vyzliekla som sa do plaviek a vliezla do tej studenej vody.
Každý sme iní. A to je na tomto svete krásne.

Komplex s výzorom je teda zahnaný do temného kúta. Cítim sa duševne vyrovnaná, neviem síce na ako dlho. V tejto chvíli mám však chúťky na trochu exhibicionizmu. Myslím si, že v každom diere chuť sa ukázať svetu. Aspoň na chvíľu. Ja som práve takúto chuť dostala a nehanbím sa za ňu!!! A nehanbite sa ani vy. Nemáte sa totiž za čo!

Krásna báseň

2008-09-20T17:22:00.002-05:00

Trasúcimi rukami trhala posledné slzy visiace zo stromu.
Vliala si ich do očí, aby mohla plakať.
Doplakala. Nemala však dosť. Sĺz už ale niet.
Mohla sa začať smiať. Nevedela to.
Čo však so začatým večerom?
Išla sa ožrať do najbližšieho šenku. Pri hudbe Beatles pila pivo, vodku, borovičku. Na záchode si dala heroín a jahodovú lízanku.
Krásna noc na ňu čakala. Stále iba kakala...

I am not bitch!

2008-09-17T15:25:00.002-05:00

Ahoj Karol. Predstav si, dnes som sa ani raz nepozrela do zrkadla. A to je už desať hodín večer. Nevidieť celý dlhý deň svoj hnusný ksicht. To musíme zapiť.
Dva krát borovičku!
.........
Nie. Nie. Toto sa mi bohužiaľ nikdy nestalo. Priznajte sa. Viete si predstaviť svoj deň bez toho, aby ste sa nepozreli minimálne 100 krát do toho úžasného vynálezu- zrkadla? Samozrejme nepočítam domorodcov niekde v strednej Afrike alebo stroskotancov na mini ostrove v Tichom oceáne. Automaticky po zazvonení budíka smerujú naše ospalé kroky do kúpeľne vykonať základnú rannú hygienu. A čo (ne)vidíme pred sebou keď si umývame zúbky? Áno, presne tak. Vidíme seba. Zlepené oči plné karpiniek alebo ako sa to volá, na tvári odtlačok cez celé líce od skrčeného vankúša a o vlasoch ani nehovorím. Každému sa s tým dá ”čo to” vymyslieť. Lepšie povedané upraviť sa tak, aby sme mohli vyjsť na ulicu a nikomu nespôsobiť psychickú ujmu na zdraví. Všimla som si však jednu vec. Niekto môže aj po rušnej noci vyzerať dobre bez ranných zdĺhavých procedúr. A TO NIE JE FÉR!!!
Treba s týmto faktom začať bojovať.
Keďže mi pár ľudí(je to presne pár. Pár = dvaja) povedalo, že neradi čítajú dlhé články, z tohto dôvodu budem pokračovať nabudúce. A čoskoro. Hneď ako si TO všetko čo tu chcem šľahnúť, usporiadam v hlave.

Klop klop

2008-09-03T03:34:00.002-05:00

Dobrý deň! Som tu správne u pani Lenivosti?
Áno, správne.
Zo začiatku som si myslela, že vašu kanceláriu nenájdem. Ale ako teraz vidím, nebolo to také ťažké.
Mám tu každý deň veľa ľudí. Dnes ste ma práve Vy navštívili ako prvá a to je už pol piatej. Dnes sa akosi všetci schopili.
Ja nie. Prišla som Vám len oznámiť jednu nepodstatnú správu.
Prosím, počúvam.
Končím s písaním na môj blog.
Ak sa smiem spýtať...Prečo práve takéto rozhodnutie?
Prepáčte moju smelosť, ale nenachádzam sa v miestnosti u pani Lenivosti?
Presne tak.
Už strácam trpezlivosť. Veď keď som sa prišla zapísať k Vám, z toho logicky vyplýva, že dôvodom môjho rozhodnutia je lenivosť. Nemám pravdu?
Nerozčuľujte sa. Ja sa len chcem uistiť, či je váš dôvod správny. Je to lenivosť čo vás sem dohnala?
Noo, možno je to aj stratou nápadov. Nemám inšpiráciu.
A čo čas?
Čas. Ten sa nájde vždy. Mňa všetko prestane po čase baviť. Stratím o to záujem.
A myslíte si, že ide o lenivosť?
Pane bože. Čo som v kostole na spovedi? Jednoducho končím a hotovo. Zapíšte si ma do tej Vašej kolónky ”Lenivosť” a nechajte ma už na pokoji.
Ponáhľate sa? Máte niečo konkrétne na práci?
Áno. Idem LENOŠIŤ! Zbohom.

Zoznam v hlave

2008-08-29T15:32:00.000-05:00

Mám strach. Neviem, koľkokrát sa pozriem do jeho očí.
Mám obavy. Neviem, koľkokrát sa ho ešte dotknem.
Som skľúčená. Neviem, koľkokrát sa ho spýtam ako sa má.
Som nahnevaná. Neviem, nechápem, nechcem chápať.

Prečo? Opäť sa pýtam celého sveta prečo?
Som zúfalá. Odpoveď stále neprichádza.
Prečo? Prečo nikto nevie odpoveď?
Som smutná. Neviem, nechápem, nechcem chápať.

Som spokojná. Mám odpoveď na moju otázku.
Som šťastná. Už som pochopila.
Som nadšená. Cítim, že sa stretneme.
Nemám obavy. Viem, chápem, chcem chápať.

Len tri...a posledné?

2008-08-18T15:11:00.002-05:00

Povedal som ti že bude pršať a ty si ma nepočúvala

2008-08-16T06:24:00.008-05:00

Nesmejte sa :DDD

2008-08-15T09:42:00.007-05:00

Pár kúskov z mojej AKOŽE tvorby. Vďaka Photoshopu sa na to dá aj pozerať.

Prišla mi SMS-ka

2008-08-13T19:16:00.003-05:00

Je niečo po druhej hodine v noci a mne sa vôbec nezatvárajú oči. Do prdelé. Znova a znova myslím na to, prečo len som taká krava. Rozmýšľali ste niekedy nad svojím poslaním. Prečo sa nachádzate práve na tejto planéte, v tento čas? Ste tu pre niekoho? Alebo pre niečo? Máte životné poslanie, ktoré musíte splniť? Možno ani nemusíte, len cítite, že je nutné aspoň trochu pomôcť tomuto skazenému svetu, ľuďom plných nenávisti a závisti. Fúúha. Si to všímam častejšie a častejšie. Samá pretvárka. Každý povie nič. Áno. Hovorí veľa a stále. Len ja v tých slovách nemôžem nikdy nič nájsť. Nemôžem? Asi nechcem. Píšem to len preto , že nemám dobrú náladu? Nie. Píšem len to, čo cítim. Teraz. Vždy. Niekedy. Netreba uvažovať nad takýmito vecami. Potom človek veľa pochopí a sklame sa. Raz. Niekedy. Nikdy.

Sklame sa sám v sebe.

Na Pohode?...V pohode.

2008-08-06T10:42:00.001-05:00

O pol desiatej ráno zvoní budíček.
O pol dvanástej sa vezieme vo vlaku smer Trenčín.
V čase neznámom sme na letisku.
Pijeme pivo.
Počúvam spolu s ... The Subways. Koncert sa mi páčil.
O niečo neskôr počúvam s ... The Gossip. Koncert bol úžasný.
Stretáme ostatných. Počúvame Tata bojs.
Klasika. Popíjame pivo. Sem tam nuda.
Stretávam sa s..., ktorý je naštvaný.
Ideme sa pozrieť na Fatboy Slim. Mierne očakávanie – veľké sklamanie.
Odchádzame. Čaká nás Mr.Oizo. Super. Problém – bolia ma nohy.
Idem spať. Som v stane.
O tretej sa končí moja púť piatkové dňa.

Sobotné ráno bolo horúce.
Základná hygiena za nami. Idem sa najesť. Sama.
Hľadanie mojej osoby trvá asi dve hodiny. Nevyjadrujem sa.
Opera na pravé poludnie. Stretávam kamošku.
Mám depresiu. Prešla.
Neviem si vážne spomenúť čo som počula a videla za celý deň.
Večer – Richard Müller. Žiadne očakávanie- žiadne sklamanie.
Vydržala som do konca koncertu.
Nasledovala vynikajúca večera a potom Miss Kittin.
Dobrý zážitok. Zvláštny hlas.
Potom Pendulum. Chce sa mi spať.
Sobota a celá Pohoda sa mi končí znova o tretej ráno.
Cesta autom. Smer Domov.
Hodinka v mojej izbe a zrazu sa ocitám v aute – smer Chorvátsko.
Ale to inokedy.

kdfkalieneiofiaoaifjdiaghioa

2008-08-03T03:00:00.000-05:00

Kurva a mníška
Mačka a pes
Biela a čierna
More a súš
Je mi strašne zle. Konečne nastáva koniec môjho trápenia.
Banán a párok
Slnko a mesiac
Láska a neviem čo mám napísať sem.
Nemá to žiadny význam. Pre Vás.
Pre mňa tak isto.

Ďakovná reč

2008-07-31T17:54:00.000-05:00

Rozlúčil si sa s mamou,
s otcom, so mnou.
Ďakujem.

Nebudem plakať.
Nemám dôvod.
Ale cítim nostalgiu.

Nechcem spomínať.
Spomienky sú na nič.
Mám sa dobre.

Neprídem za tebou.
Nemám čas.
Ja chcem žiť.
Ale ďakujem.

Odkiaľ som?

2008-07-31T17:51:00.002-05:00

Už ako malé zvedavé dievčatko som sa pýtala rodičov túto jednoduchú a krátku otázku. „Mami, odkiaľ som?” Tak smiešne ľahká otázka a tak ťažká odpoveď pre všetkých na ktorých doľahla. Rozmýšľali, prevracali očami a nakoniec padali také nezmysli, až mi je teraz z toho na smiech. Podľa môjho otca ma priniesol bocian, podľa mamky som vyrástla na poli spolu s kapustou, a moja stará mama vždy stála za tým, že ma priniesli anjeli z neba. Bola som hlúpa a verila som ich nezmyslom. Ale dnes už tomu neverím a nie som spokojná z ich odpoveďami. Rozhodla som sa preto pravdu zistiť sama.
Je krásny slnečný deň a práve vtedy je najlepší čas na hľadanie pravdy. Počujem ako môj žalúdok volá o pomoc, a tak ho nenechám o hlade. Preto idem do kuchyne a dám si niečo pod zub. Keďže nastal veľký deň, dalo by sa povedať deň D, patrilo by sa naňho aj trochu pripraviť. Som celá vzrušená. Cítim sa ako pátrač, ako detektív, ktorý ide vyriešiť nevyriešiteľnú záhadu. Čo si mám zo sebou zobrať? Potrebujem lupu? Kompas? Mapu? Nie. Vystačím si aj bez týchto hlúpostí. Nechtiac rozbíjam hlinené prasiatko a beriem si peniaze, čo som si šetrila na túto dlhú a náročnú cestu za pravdou. Peniaze sa hodia za každých okolností. Rozlúčim sa s rodičmi a odchádzam. Dúfam, že sa ešte vrátim. Neviem, kam mám ísť. Rozhodla som sa zaviesť do Bratislavy. Predsa tam je veľa ľudí. Viac hláv, viac rozumu. Možno mi niekto poradí, možno povie odpoveď na otázku, ktorá bude v tento deň znieť mnoho krát. Už som tu, v hlavnom meste. Áno, je tu veľmi veľa ľudí rútiacich sa po uliciach, ponáhľajúcich sa na električky a autobusy. Sú akýsi zamyslení, vážni. Pozerám na nich s nechuťou. Tvária sa zaneprázdnene, akoby nemali na tento svet čas. Teraz ma popadla myšlienka, čo ak aj oni, všetci tí ľudia okolo mňa, hľadajú pravdu na tú istú otázku, čo ma trápi toľko rokov. Prechádzam sa po meste, obklopená sama sebou a svojimi myšlienkami. Ľudia na mňa stále pôsobia zamyslene, niektorí až zasnene. Vôbec si ma nevšímajú, ako keby som tu medzi nimi nebola. Netuším čo má robiť. Koho sa mám spýtať? Kam mám ísť? Zahaľuje ma zúfalstvo. Bolia ma nohy a tak si sadám na najbližšiu lavičku v parku. Je tu ticho. Rukami si zahaľujem tvár a náruživo rozmýšľam. Má tento môj výlet vôbec zmysel? Oproti mne v diaľke sedí zamilovaný pár. Mám chuť sa ich spýtať odkiaľ sú, a možno by mi to pomohlo dopátrať sa odkiaľ som ja. Ale neodvážila som sa k nim pristúpiť. Vysmiali by sa mi a to ja nemám rada. Vidím, že sa ku mne blíži pán v stredných rokoch. Prisadol si ku mne a milo sa ma spýtal čo tu robím tak sama. Nemala som náladu sa s ním rozprávať, ale zdal sa mi celkom milý. Snažila som sa byť milá aj ja, aj keď moja nálada tomu veľmi nezodpovedala. Povedala som si, že už nemám čo stratiť, veď sa blíži koniec dňa, musím stihnúť posledný vlak. Povedala som mu, čo som sa rozhodla v Bratislave hľadať. Pozrel na mňa cez okuliare trochu nechápavo a potom sa zasmial. Presne túto reakciu som čakala. Nemala som ani náladu sa s ním hádať a tak som iba zaryto mlčala a hľadela si na kolená. Pán povedal: „Je mi to ľúto dievča, s týmto tvojím problémom ti bohužiaľ neviem pomôcť, môžem ti len povedať, že moja žena je z Venuše. Tým som si na sto percent istý. No a ja som pravdepodobne z Marsu.” Hmm. V okamžiku ma napadla otázka. Ako sa dostala z Venuše na Zem? Je to vôbec možné? A v tej chvíli mi vírili hlavou mnohé ďalšie otázky. Iba jeho žena je zo spomínanej planéty, alebo sú z nej všetky ženy na tomto svete? A čo muži? Sú všetci z Marsu? Ako to ten pán vie? Až ma z toľkého premýšľania začala bolieť hlava. Pozrela som sa na hodinky a bol práve najvyšší čas utekať na vlak. Rozlúčila som sa s pánom, ktorý sa tak isto pobral domov. Vlak som stihla len tak tak. Usadila som sa vedľa jedného chlapca, ktorý si čítal knihu. Nedalo mi to. Musela som sa ho spýtať odkiaľ je. Zjavne vyľakaný sa na mňa pozrel ponad okraj knihy. Povedal, že teraz cestuje domov do XY. Toho som sa bála. Neodpovedal rovnako ako pán na lavičke v parku. Čo sa dá robiť. Pozdravím ho a vystúpim z vlaku. Ponáhľam sa domov, lebo vonku sa ochladilo. Nadávala som si, akú zbytočnú cestu som dnes podnikla. Vošla som do domu, ohlásila sa rodičom a zaliezla do svojej izby.
Tak ľahká otázka a tak ťažká odpoveď. Každý by mi povedal niečo iné. Tým som si istá. Tak ako to voľakedy dávno robili moji rodičia, starí rodičia a známi. C, z Venuše. To mu mám veriť? Jednoducho som. A odkiaľ? To už dávno neriešim.

Hodokvas

2008-07-09T03:45:00.002-05:00

Prvý letný festival už mám celkom úspešne za sebou. Tešila som sa len na to, že nebudem zase ďalší víkend v starom dobrom eMeSJé, ale vypadnem ďalej ako za hranice dediny kde bohužiaľ bývam.
Piatkové ránko fajnové, som si asi hodinu poležala vo vani plnej peny a príjemných vôní. Balenie netrvalo dlho, ja nie som náročná. Asi okolo obeda som sa musela presunúť ku Kokymu, lebo doma sme nemali absolútne nič pod zub. Dorazila som, napapali sme sa a v tej najvhodnejšej chvíli Holub zavolal. Správu čo nám oznámil nebola príliš pozitívna. Známa škodovica, čo nás mala dopraviť do Piešťan odmietala naštartovať. Vyzeralo to na cestu vlakom, čo ma veľmi nelákalo.”Nakonec sa ale šecko v dobré obráciuo” a my sme nemuseli ísť vlakom a dokonca ani škodovkou. Nevyznám sa vôbec v autách, len viem, že sme išli jednoducho lepším autom ako sme očakávali. Cesta ubehla rýchlo bez nejakých extra zážitkov. A sme tu- Hodokvas! Po príjazde nastal klasický postup. Postavili sme stan s ktorým nám pomáhal aj vietor, tak to trocha trvalo. Potom sme sa pobrali preskúmať okolie. Mňa hneď na začiatku nasrala malá nesympatická anglická eSBéeS-kárka, keď ma začala obchytkávať po celom tele. Jasné, je to jej práca, to som ešte tolerovala. Dostalo ma však toto...plís, jú ken oupen dis? A ja že Oukej. A vtedy sa to stalo. Vytiahla tampóny z mojej malej tašky a celá zdesená sa pýtala...wot is dis? Moja angličtina je fakt úbohá a bola som rada, že som rozumela aspoň týmto rečiam čo tu trepala. Len fakt som nevedela ako sa povedia tampóny po anglicky a tak som tam stála ako taký debil a ona na mňa pozerala už ako na teroristu čo chce tampónmi pozabíjať pár ľudí. Tak si zavolala prekladateľku, tej som povedala to jedno posrané slovo, ktoré chceli počuť a tá soplaňa sa na mňa v tej chvíli usmiala, zachichotala sa a poslala ma preč. Poviem vám, fakt mi to neprišlo vtipné a mala som sto chutí ísť domov. Teraz sa na tom aj celkom zasmejem, ale...
Každý kto bol aspoň raz na Hodokvase ešte pred rokom 2007 vie ako to je s novou organizáciou. Nechce sa mi tu o tom písať. Som strašne rada, že som bola ešte na tomto festivale pod vedením starej organizácie a naozaj to bol super festival. Minuloročný a tentoročný festival bol fajn, len tie kapely ma akosi nezaujali, resp. málo zaujímavých a nových kapiel sa tu nachádzalo. Trochu ma mrzí, ako každý už na tento festival nadáva. Chápem to z toho hľadiska, že sú sklamaní tým novým vedením, lenže zabaviť sa dá všade keď sú okolo dobrí ľudia. Ja osobne mám rada také ničnerobenie a ešte k tomu na festivale, kde mi stále do uší hrá hudba, pijem si pivečko, ktoré začne hneď šlapať, lebo mi praží na gebulku slnko. Aby som niečo napísala aj z oblasti hudby...pre mňa naj koncert Lavagance. Úžasná energia z nich ide. Parádne som sa vybláznila. Skákala som asi dva metre do výšky a dopadala na zem takou veľkou silou, až som sa bála, že pod sebou vydupem veľkú jama a nevyleziem z nej. A to som nemala v sebe žiadne drogy..hehee...Prvý krát som si naživo vypočula IAMX,čo sa mi tiež páčilo. Jediný zlý element bol jeden punkáčk, ktorý sa tam na mňa počas koncertu nalepil ako na pipinku v ružovom tričku s výstrihom a minisukňou. Teda punkáč a tak sa vykrúcal ako na diskotéke u Cugu. No čo už. Skoro by som zabudla na Sex pistols. Ja som sa na nich vážne tešila. Len v tej chvíli ako vystúpili na javisko mi to všetko došlo. Veď sú starí. Veľa som očakávala a takto to dopadlo. Normálne som sa chvíľkami nudila. Na druhej strane som sa sem tam aj zasmiala, lebo mi to prišlo také vtipné ako sa 50-nici na javisku snažia urobiť show. Aj tak, klobúk dole. No piatok sme ukončili asi o piatej ráno.
Sobota- pomalá, teplá, príjemne nudná. Opäť.
Všetci sa dovalili len kvôli Cypress hill a priznávam sa, mňa to vôbec nezaujímalo. Na začiatku som sa tam postavila, aby sa nepovedalo, mrkla som na nich a už ma nebolo. S Holubom sme si išli na dva tri drinky a potom som mala úplný výpadok. Nechápem. Fakt som toho nevypila veľa. Ráno v nedeľu bolo hrozné. Dostala som úpal. Podrobnosti nechcem písať. Cesta domov sa stala kvôli môjmu zdravotnému problému nekonečnou a náročnou na prehriaty organizmus. Po príchode domov som celú nedeľu prespala.
Aj keď som v zúrivosti kvôli ten english cow hovorila, že už sa na Hodokvase nikdy neukážem , to som len tak machrovala. Veď čo budem doma. Dúfam len, že nedostanem úpal. Celé leto pred nami, tak si dávajte na slnko bachááá....

...Kamarát...?!

2008-06-30T17:16:00.001-05:00

Mám nového priateľa. Sme spolu každý deň.
Dám si raňajky, vajíčka na slaninke a idem na ulicu
- za mojím kamošom.
Chodíme spolu na koncerty rokových kapiel,
sedíme spolu pri pive, spávame s tou istou šľapkou.

Ani neviem, ako sa vlastne volá. Predstavil sa mi ako
Uspokojenie, Radosť, Bezstarostnosť, Zábava.
Mám ho rád. Vie mi vždy pomôcť a nevykašle sa na mňa.
Musím byť stále s ním. Bez neho sa mi zdá život taký nudný.
Nepotrebujem ostatných. Som šťastný, že mám môjho priateľa.

Všetci ma opustili. Aj môj kamarát.
Nechal ma na tomto špinavom svete samého,
ale ja mu to odpustím.
Nedokážem sa naňho hnevať. Veď mi ukázal toľko krásneho.
Nechcem už žiť. Idem za kamošom do pekla.

Stretli sme sa.
Povedali mi ako sa volal.
Volal sa...

Iba keď prší

2008-06-24T09:51:00.002-05:00

Dážď búcha na sklo okna v mojej izbe. Príjemný zvuk. Taký nenútený. Pomaly som sa započúvala do tej búrkovej hudby a viečka mi akosi oťažievajú. Spať sa mi ale nechce. Píšem si tu sama tieto riadky na nereálno- reálnom papieri. Je mi smutno na duši a najhoršie je, že nepoznám pôvod ani dôvod, prečo je to tak. Nezamýšľam sa veľmi nad svojím život. Ako to bude. Kam to na tomto svete dotiahnem. Nechcem to vlastne ani vedieť. Potom by som sa nemala na čo tešiť. Len teraz keď bráško odišiel do Anglie som si uvedomila jednu vec. Treba odtiaľto vypadnúť. Na rok, na dva. Možno navždy. Prichádza otázka...Kam? Netuším. Niekam kde bude stále slnko svietiť. Občas sa zjaví aj mesiac. Kde mi bude na srdiečku stále teplo, aj keď na mňa budú padať veľké kvapky dažďa, ako práve padajú na moje okno. Áno, tam chcem ísť s malým batôžkom na chrbte. Lenže ja sa poznám. Prestane pršať a v tom momente zmizne môj plán odísť a začať nový život. Možno sa mi to niekedy v blízko- ďalekej budúcnosti podarí. Neviem no. Aaaaaaale ja to ani nechcem vedieť.

Význam živobytia

2008-06-16T09:17:00.001-05:00

Sme pod pouličnou lampou,
je nás tu veľa a smejeme sa.
Hovoríme si vtipy a pár chalanov dofajčieva
cigaretu.

Sme na lavičke v parku,
sú tu naozaj všetci.
Hovoríme si smiešne príhody a pár chalanov dopíja
poslednú fľašu.

Sme vo vlaku a smerujeme do neznáma,
je tu veľa ľudí.
Počúvame spolu sediacich a začíname rozmýšľať
- vieme prečo sa oplatí žiť?

Sme v meste na káve,
sme tu všetci.
Hovoríme o našich spomienkach a dopíjame
poslednú šálku.

Sme už starí a unavení,
ale našli sme odpoveď.
Vieme, prečo sa oplatilo žiť.

Rozhovor

2008-06-08T16:24:00.001-05:00

Fiktívny rozhovor medzi mužom a ženou:
Nikdy ťa neopustím napriek tomu infantilnému plaču.
Ale ja sa topím.
Ale ja ťa naučím plávať.
Ďakujem ti. Veľmi si vážim tvoju pomoc.
Chcem sa s tebou pozerať na oblaky, na vtáky krúžiace okolo niečoho.
Čo ak to bude trvať príliš dlho?
Nevnímam pri tebe čas. Budem sa dívať tak dlho ako ty.
Prečo?
Lebo ťa ľúbim.

Viem.

Pokračujem,

2008-06-05T02:33:00.017-05:00

lebo mám v sebe pár liekov proti bolesti, takže zúbok by mal chvíľu poslúchať. Hurá na pláž.

prázdna pláž pri západe slnka

sama, možno nie, len ostatné nie sú vidieť

prales s mostami

Horúčava, treba sa schladiť v najväčšom oceáne sveta

12 apoštolov. Kedysi. Teraz ich je len 6. Alebo 7?

Záliv. Hmmm, romantika

Vlny boli. Aj nebezpečné občas.

Pár v parku. Punk u protinožcov.

Hlboká noc, nikto nespí

Cesta opät do nekonečna

Túto poslednú photo som si nemohla odpustiť. Toť Jajka, má sesternica super, pekná, zábavná, múdra atď. Aby si nebola namyslená:DD

Končím. Mám tu ešte veeeeľa fotiek z onoho sveta, ale to by bolo na dlho. Možno sa tam niekedy všetci stretneme a chytíme tej koale nos...heh...

Výlet do fotografií

2008-06-04T09:04:00.009-05:00

Sedím si tu sama v izbe a pozerám sa na fotografie v NB. Povzdychnem si nad tou krásou čo tu mám pred očami. Neviem si tú nádheru predstaviť naživo, to sa ani nedá. To jednoducho musíte vidieť. Tíško závidím osôbke, ktorá to všetko mohla vidieť na vlastné oči, poprechádzať sa na tom od nás ďalekom svete. Nedá mi to nepodeliť sa s vami o ten pohľad. Síce som sa autorky fotografií a zároveň aktérky onoho výletu ani len nespýtala či to tu môžem vycapiť, pevne dúfam, že by mi to aj napriek mojej neslušnosti schválila. Komentáre k fotkách moc dávať nebudem, lebo si už veľmi nepamätám čo a ako, náhodou to dopletiem a budem vás zbytočne klamať. Vítajte v Austrálii!

Jediná cesta- lietadlom...veľa veľa veľa hodín

Mesto zhora

Čokoládový obed

Typické. Krásne. Silné.

Ako plyšová hračka plná života

Vták...Emu

výhľad, niekam, do nekonečna

Pokračovanie nabudúce. Dôvod? Som hladná a bolí ma zub.

To najlepšie ešte len uvidíte.

Abstinujem?

2008-05-28T09:51:00.002-05:00

Niežeby nebolo času. Toho je až dostatok. Mám veľké nutkanie hodiť sem nový článok, avšak, má to jeden malý háčik. Minuli sa nápady. Vyprchala mi posledná kvapka fantázie, ktorú som mala. Keďže tu chcem silou mocou niečo načmárať, musím čerpať udalosti z môjho nudného života. Hľadám v spomienkach situáciu, čo by aspoň minimálne stála zato, aby mohla byť zverejnená. Do prdelky! Nič som nenašla. Musím sa ešte viac zamyslieť. Moment. ÁÁÁÁ, už to mám. Koncert Inekafe. Viem, nič moc, ale pár riadkov nikomu neuškodí. Pozor, začínam...
Takto sa začína jeden deň strávený v Bratislave, hlavnom meste našej republiky(pre tých, ktorí to náhodou ešte nevedia). Sedeli sme s Kokym v mojej malej izbe. Vyzeralo to na poriadnu nudu, keď v tom sme si spomenuli, že sa koná v BA koncert už dávno zabudnutej slovenskej kapely IneKafe. Lákadlom pre nás dvoch bola kapela Lavagance, ktorá tam vystupovala tiež. Okrem toho ešte Diego, O.B.D, a navyše vstup free, čo mne teda imponovalo. Nezaváhali sme a pobrali sa na vlak. Vyzeralo to na malú spršku, nič také sa našťastie nekonalo. Na stanici v eMeSJé sme stretli Jimmyho s Benkym a potešili sa, že na tú ”super akciu” nejdeme jediní. Omyl. Chalani mali svoju cestu namierenú do miestnej reštaurácie-chacha, uhasiť svoj hlad. Cesta vo vlaku ubehla rýchlo. Po príchode do veľkomesta sme hodili do žalúdka pizzu( bola výborná, díky). A hor sa do Mlynskej doliny. Asi každý vie, kde sa táto dolina nachádza. Ja si to pamätám iba kvôli Zoo. Nikdy som tam však necestovala hromadnou dopravou. Bóže. To trvalo, kým sme sa tam dostali. Vôbec by som sa nedivila, keby sme tam prišli a pred nami iba plno prázdnych plastových pohárov od piva a pár ožranov ležiacich v tráve, ktorí zatiaľ nie sú schopní dostať sa domov. Vďaka navigácii zopár ochotných občanov sme nakoniec víťazoslávne dorazili do cieľa. Padli prvé pivá. Dohrali O.B.D., ktorých vôbec nepoznám. Ževraj som príliš mladá na to, aby som ich poznala. Nesmútim za nimi. Nasledovali Diego. Od nich poznám jednu skladbu a to len z toho dôvodu, že práve tú jednu vec hrávajú na FM-ku. Mne osobne sa to páčilo. Miestami mi pripomínali Beatles , pre mňa celkom počúvateľné piesne. Už to nevydržím. Musím ísť na WCko. Ako si tak idem spokojná z Toi Toi búdky, v diaľke v rade na pivečko vidím Holuba. Prídem k nemu a do rúk sa mi dostáva pohár plný piva. Takto sa mi to páči. Na scénu prichádzajú Lavagance. Jupíí. Parádny koncert, škoda toho krátkeho trvania. V neskorších hodinách sme stretli aj Paťku so Jeannete. Aj keď som sa cítila ako na slezine vysokoškolákov, ktorí stále šprtajú na skúšky a dnes večer si prišli vyhodiť z kopýtka, bolo mi tam príjemne. Vďaka spoločnosti ktorou som bola obklopená. Bolo nás tam aspoň pár vyvolených , čo výšku na(ne)šťastie nenavštevujú. Jaj. Ešte nesmiem zabudnúť na tie mladé pipinky čo sa hrali na EMOgirls, stále blúdiace a hľadajúce asi včerajší deň. Ony taktiež patrili do kategórie- Nie som najebaný vysokoškolák. O deviatej večer to prišlo- IneKafe. Niektoré ich vecičky si pamätám z predpotopných hitparád čo som voľakedy sem tam pozerala. V miernom podnapitom stave som si pospevovala a zároveň sa smiala na ostatných, pretože bolo očividné, že sú fakt nadšený touto kapelkou. Všetci spievali, tancovali, aplausovali a podobne. Koniec celej akcie bol o desiatej, čo bolo úplne presne aj podľa informácii na nette. Tak sme sa pobrali na posledný vlak domov. Ešte nám stihol cvako vypičovať za to, že prečo sme vystúpili v Sekuliach keď sme mali lístok do Jánov. Kurva ako keby to nebolo jedno, veď cena za lístok je tá istá. Nechápem o čo im všetkým stále ide. Drbko. No dosť neslušných slov. Končím s mojou uloženou spomienkou slovami- zase jeden z dobre strávených dní.

Zmeny

2008-05-24T05:11:00.001-05:00

Slnko bude sedieť na lavičke v parku.
Oni si sadnú hneď vedľa.
Mesiac ráno príde a chytí slnko za ruku.
Oni si ruky odtrhnú.

Slnko sedí na lavičke v parku.
Oni sedia hneď vedľa.
Mesiac ráno prichádza a chytá slnko za ruku.
Oni si ruky odtŕhajú.

Slnko sedelo na lavičke v parku.
Oni sedeli hneď vedľa.
Mesiac ráno prišiel a chytil slnko za ruku.
Oni si ruky odtrhli.

Behom okamihu sa spojili dve telesá.
Behom okamihu sa rozdelili dve duše.

Tretí ročník v roku 2008!

2008-05-19T14:21:00.005-05:00

Všetko sa to udialo v 16. deň slnečného, teplého a kvietkového májového mesiaca v roku 2008. Práskareň. Tretia v poradí. Dúfajme, že nie posledná. Bola by to totiž škoda. Nechce sa mi písať na sedem strán report z onoho osudného večera, takže v skratke a iba z môjho pohľadu.
Asi dva týždne pred akciou som sa dozvedela takú maličkosť a to ohľadom neštandartného oblečenia, v ktorom sme mali prísť. Aj som to trochu očakávala, vôbec som však nerozmýšľala nad žiadnym extra kostýmom. Nakoniec všetko dobre dopadlo a skoro všetci pozvaní dorazili v inej identite. A snáď sme si aj s Lenush vylepšili reputáciu z minulého roka z ReTrOReTaRd party u jednej nemenovanej osoby(ehm Holub). Snažili sme sa no. Oficiálny začiatok bol o dvadsiatej hodine. V tých super kostýmoch som niektorých ani nespoznala, tak klobúk dole. Videla som len policajtov, kurvy, techno týpka, Karkulku, Swenneyho a veľa identifikovateľných aj neidentifikovateľných tvorov. Hneď na začiatok sme si s ”Amy Winehouse” naliali do žalúdka nejaký ten alkohol a pobrali sa na parket. Po našom príchode nás čakalo prvého vystúpenie v podaní malého Kvašáčka- Filipa. Za seba môžem poveď, že sa to dalo počúvať a pre mňa fajn úvod. Potom nasledovali ďalšie drinky. Niečo zo svojej tvorby nám predviedli Roman z Pétržky s parťákom Qshom. Sorry chalani, ale vás som chtiac nechtiac premeškala. Bolo mi hrózne teplo, tak som musela ísť na vzduch. Podrobnosti už ani neviem, ale určite som fičala na všetko čo moje vyčistené ušká započuli. Biba z FM-ka dávala samé FM-kovské vecičky, čo ja môžem, lebo toto rádio je moje naj. Nesmiem zabudnúť na Halka a jeho pekelné vystúpenie. Vzadu na parkete som sa fakt zapotila. Na záver nám CRS zahrali asi najposlednejší koncert aký sa len dal. Prvé dve skladby som sa na parkete nemohla ani poriadne pohnúť a neskôr akosi všetci zmizli. Mne to bolo jedno. Už som nevnímala okolie, čas. Nesklamal ma Jesus a Danko futbalista, ktorí ma na parkete nenechali samú. Ach jaj. Tak som si zatancovala. Konečne po dlhej dobe. Nemám vysvetlenie, len sa mi zdal ten večer krátky, rýchlo ubehol. A v podstate sa nič extra ani nestalo. Asi je to tým, že Práskareň už má za sebou tretí ročník a tak to ide dolu vodou. To máte ako s filmom Terminátor, alebo Scary movie. Jednotka je jednoducho najlepšia. Ale ste zvedaví aj na pokračovanie, takže sa ocitáte v začarovanom kruhu. To je iba môj názor. Na záver ešte jedno veľké DÍKY všetkým, ktorí sa na ekšn podielali a zúčastnili sa jej. Ja považujem celý večer za úspešný, lebo som negrcala a dobre som sa zabavila. Verím, že aj ostatní okolo mňa. Teším sa na štvrté pokračovanie.

Ty a Oni

2008-05-15T03:58:00.003-05:00

Moje sladké pokušenie sa im rozplývalo na jazyku a zrazu sa rozplynuli celí.
Nezostal po mne ani kúsok z nich. Zostali stáť veselí na chodníku a pýtali sa môjho nič:
„Kedy si vstala? Už si vypila pohár s našimi slzami? Bolo nám za nami veľmi smutno.
Čo sa to len s tebou stalo? Pomôž nám. Tvoj plač ťa nezachráni.”
Bola som taká veľká a vy sa mi teraz posmievate do očí. Nehanbíte sa?
Stále som tu s vami, stále tu nie ste so mnou. Každý milimeter vašich ja je vo mne
a nechtiac sa mi tým slizom plnia vaše uši a nechty čo vám trčia z hrude
ma tlačia do spánkov.
Viem, že sa to raz skončí. Je na vás nechutný pohľad.
Len samá žila a biela pokožka, pozerá na vás pár vašich očí, ktoré sú vsadené do mojej hlavy.
Vediete so mnou monológ plný nepravdivých slov a ja sa už tritisíc rokov počúvam.
Musíte napísať filozofickú úvahu o mne a ja napíšem o tom, ako sa pomaly rozkladám.
Trpká realita, nádherný sen. To svetlo čo z vás vyžaruje má meno.
Osvetľuje ma, máte ešte moje ruky zviazané, tá žiara ma zachráni.
Pozná vás, ale pozná aj mňa. Zabalí nás do teplého vaku,
ale vy sa v tom vaku udusíte a ja sa po prvý raz nadýchnem.
Nádych mi vracia svoje vlastné oči, môžem sa pozerať na čo chcem.
Je mi tu teplo. Spomienky lietajú okolo motýľov a vravia že bude lepšie.
Nehovorte mi, že ste tu so mnou rozpustení vôkol mňa, lebo svetlo,
ktorým som obalená ma nikdy neopustí a vy sa ma časom zbavíte.
Takto to chceme my aj ty.

Keď som písala túto báseň, alebo ako to mám nazvať, zdala sa mi smutná, a snáď aj trošililinku morbídna. Teraz po dôkladnom prečítaní zisťujem, že tomu nie je tak. Každý kto si tento nezmysel prečíta si vytvorí vlastný názor, postoj, pocit. Ja len dodám...ďakujem Ti za všetko čo pre mňa robíš, si moje slnéčko a moc ťa ľúbim.

PS: Ešte raz všetko naj naj naj k narodeninám, a nehnevaj sa, že to tu tak verejne píšem...nemohla som odolať..hheheheheheheheeeeeeee

Nekomerčné

2008-05-08T12:32:00.002-05:00

Dnes v noci je lov. Koná sa lov snov.
Začiatok nie je nikdy presný.
Rozplýva sa skutočnosť v jedinečnom okamžiku pokoja.
Každá bunka v tele sa napĺňa sladkou šťavou.
Myšlienky začali loviť svoju krajšiu podobu.
Podarilo sa.
Pomaly, ale určite sa začína nové a jedinečné predstavenie.
Obsadenie nie je známe, možno to nie je dôležité.
Ten neskutočný pocit, ktorý všetko obalí,
nedá sa tomu odolávať.
Pohltí celú existenciu.
Sen sa plazí po útrobách telesa, ktorému sa vraví telo.
Leží v tichosti, nesťažuje sa nikomu, len leží.
Všetko je modré, hnedé, žlté.
Teraz sa koná zlo, dobro, upokojenie.
Trvá to len pár sekúnd, ale aj tak sa to stalo.
Sen, ktorý pokračuje v realite nie je snom.
Je vždy iný, a tak to má byť.

Pozerám na hodinky

2008-05-03T11:42:00.002-05:00

Nechápem logike nelogických prístrojov,
ktoré vydávajú zvuky nepekných tónov.
Stojím tu pred vami, vy ma nevidíte
a moja nechápavosť ma zahaľuje.

Oblaky - neoblaky tancujú na nebi,
nepozerám na ne.
Moje viečka sú naplnené olovom,
vidím len bielu tmu.

Neverím veriacim, nevidiacim, nemým,
lebo kráčajú po imaginárnych uliciach.
Narážajú do mňa pretvárka a lož.
Nenadávajte mi, bojím sa.

Pozerám na hodinky pohodené na lavičke,
čakám, kedy sa čas zastaví.
Odmietam tu žiť, aj keď tu nie som sama.
Ale som osamelá, a to ma nebaví.

Žltý balónik

2008-04-28T12:24:00.003-05:00

Žltý balónik naplnený tvojím vzduchom z pľúc tancuje vo vetre tanec tancov.

Ani to podanie našich rúk už nebude rovnaké.

A tvoja modrá košeľa.

Nebude už vyhodená do vzduchu tak ako predtým.

Konáre stromu ju zachytili neopakovateľne.

Margarétky na lúke rastú abnormálnou rýchlosťou.

Ponáhľajú sa k slnku.

Žiadna mikrosekunda nebude tá istá.

Nebude podobná.

Nikdy.

A predsa to nikomu neprekáža.

Prižmúrenými očami som zbadala balónik.

Pristál na žltom koberci slnečníc pri ceste.

Stratil sa a nikdy viac som ho nevidela.

A predsa to nikomu neprekáža.

Ešte raz?

2008-04-25T08:59:00.002-05:00

V chladnej miestnosti vstávaš z postele. Zobudil ťa hlasný tikot hodín povesených na stene. Je ti veľká zima, ktorá pokrýva tvoje celé telo. Nechce sa ti otvoriť oči. Ale napokon to urobíš. Vidíš len čierno-čiernu tmu. Je všade okolo teba. Schádzaš po točitom schodisku dolu. V rozľahlej hale je ešte väčší chlad ako v tvojej izbe v podkroví. Obklopuje ťa nepríjemné ticho. Steny sú pokryté pavučinami. Stojíš oproti oknu. Jediný zdroj svetla je mesiac za oknom. Veľký, strašidelne rozžiarený mesiac. Žiadny pohyb, žiaden zvuk. Vôbec nevieš z akého dôvodu si zišla dolu. Sem, do tej veľkej miestnosti, kde nie je nič okrem malého okrúhleho stola a desiatich stoličiek v strede miestnosti. Pozeráš naň. Chce sa ti spať. Si oblečená v bielej nočnej košeli po kolená a si bosá. Preto ti je stále väčšia zima. Stále stojíš. Trvá to už akosi dlho. Rozhodla si sa prekročiť prah dverí, obrovských mohutných dverí. Zišla si po kamenných schodoch na chodník z oboch strán obklopený hnijúcimi fialovými ružami. Hrôza. Vonku je ešte strašidelnejšie ticho ako vo vnútri. Počuješ iba vlastný dych a tlkot tvojho srdca. Ideš pomaly a s istotou po chodníku. Tvoje kroky ťa zaviedli ku klietke plnej bielych králikov, ktorí obhrýzajú steblá trávy. Neostaneš pri nich dlho. Ideš ďalej vašou záhradou, ktorá je nekonečná. Nikdy si nemala vašu záhradu rada, pamätáš? Musela si spolu s mamou sadiť tie hrozne zapáchajúce ruže a kúpať králikov. Musela si vytrhávať žlté a sladko voňajúce púpavy, lebo mama ich nemala rada. Musela si vyháňať škovránky a sýkorky z kríkov, a to len preto, že tak krásne spievali. Mame sa páčili iba vrany. Tie si vyhnať nemohla a to si práve chcela vždy urobiť. V tomto momente nemusíš robiť nič. Chodíš po záhrade s nenávisťou k nej. Pozrieš sa lepšie do tmy. Zo stromu sa na teba niekto díva. Zoskočí a blíži sa k tebe pomalými pohybmi. Ako keby malo tak mnoho času. Je už celkom blízko. Pozriete si do očí. Tvoj vyľakaný výraz v očiach si všimla aj osoba stojaca oproti tebe. Hľadíte na seba ešte hodnú chvíľu a ty si zrazu uvedomíš, že sa pozeráš do svojich tmavo hnedých očí. Stojíš oproti sebe za úsvitu mesiaca na záhrade, ktorú tak veľmi nenávidíš. Podávaš si ruku, chceš sa presvedčiť o dotyku, o skutočnom dotyku. Prikloníš sa k sebe a zašepkáš si do ucha slová, ktoré si šepkáš každú noc. Tento sen je realita. Táto realita je snom. Nekonečno, ktoré si si tak želala. Vystrašená sa ponáhľaš do domu. Utekáš zadýchaná po schodisku do svojej izby. Zaspíš, ale znovu sa zobudíš a ...V chladnej miestnosti vstávaš z postele. Zobudil ťa hlasný tikot hodín povesených na stene. Je ti veľká zima, ktorá pokrýva tvoje celé telo. Nechce sa ti otvoriť oči...
Chcela si, aby tvoj život trval večne. Mnoho ľudí si to praje a otravuje ma s týmto hlúpym želaním. Ale ja som tu pre vás, obyčajných ľudí. Splním vám všetko čo len budete chcieť. Mám toho veľmi veľa. Som naozaj zaneprázdnená. U teba sa stala chyba. Zasekla si sa mi v mojom nekonečnom svete. Priznám sa ti, že by som bola rada, ak by ťa videli ostatní čo sa ti stalo. Tak by snáď rozmýšľali nad rozumnejšími prianiami. Mrzí ma to. Prepáč.

Dorotka

2008-04-22T05:21:00.003-05:00

Chtiac nechtiac si túto skladbu spievam stále dookola od okamžiku, čo som ju prvý krát počula. Nebolo tomu tak dávno a tak mi z toho ešte nešibe. S textom skladby sa nestotožňujem. Ale páči sa mi. Možno sa niekto z vás v texte nájde. Nikdy som túto útlu žienku neregistrovala ako speváčku, asi ani nebudem. Stačí mi táto jedna pieseň od nej. Heh, že ide do Nepálu na treku sprevádzať turistov. A to váži 49 kíl. Ach jaj. To musí byť týpek táto holka. Príjemné počúvanie a pozeranie zároveň.

http://www.youtube.com/watch?v=S5Ug1EI8Vmw

Nedá sa

2008-04-20T09:05:00.003-05:00

Tak ako vtáky chcem vyletieť k oblakom,
chcem sa pozrieť na svet okom ich.
Ach, nemôžem. Som len človek.

Tak ako dúha chcem obletieť svet,
chcem sa dotknúť dvoch koncov zeme.
Ach, nemôžem. Som len človek.

Tak ako delfín chcem preplávať oceán,
chcem cítim silu vody.
Ach, nemôžem. Som len človek.

Tak ako prvosienka chcem rásť k slnku,
chcem zažiť pocit kvitnutia.
Ach, nemôžem. Som len človek.

Tak ako anjel chcem strážiť malú dušičku,
chcem poznať pocit zodpovednosti.
Ach, zabudla som. Som len človek.

Maličkosti

2008-04-15T00:33:00.002-05:00

Zelená guľôčka sa kotúľa po dlážke
a malý chlapec sa smeje ako šialený.

Dal jej pusu na rozhorúčené pery
a ona sa smeje ako šialená.

Pani v klobúku pozerá na holubie pierko
a smeje sa ako šialená.

Starý pár sedí na lavičke
a pousmieva sa nad svojou starobou.

Čerstvá mŕtvola v hrobe má úsmev na perách.

Radosť zo života

2008-04-09T07:08:00.002-05:00

Prečo na svete existuje strach, stres, nenávisť, hlúposť? Hlúposť je práve ten pojem, ktorý chcem teraz rozoberať. Prejavuje sa viacerými spôsobmi, ale efekt je stále rovnaký. Spôsobí problém konkrétnemu človeku, ktorý je hlúpy, alebo svojou hlúposťou spôsobí problém celému svetu. Problémy nemá nikto rád. Nikomu sa ich nechce riešiť. Niekedy je to ale naozaj nutné. Treba sa problému pozrieť rovno do očí a povedať mu, nech ide do riti a už sa nikdy nevracia.
Hlúposť. Krásne znejúce slovo. Hlúposť sa prejaví napríklad aj vtedy, ak máme urobiť osudové rozhodnutie a vďaka tomu, že na svete existuje už spomínané krásne znejúce slovíčko, môže sa stať, že naše rozhodnutie bude nesprávne a dosť na hovno. Niekomu sa to stáva často a iný má len šťastie. Ja bohužiaľ patrím do prvej skupiny ľudí. Myslela som si, že niektorí ľudia nie sú hlúpi, ale stávajú sa nimi len v tom jednom okamžiku, kedy sa nesprávne rozhodli. Lenže časom som si uvedomila, že hlúposť je na svete len jedna a to znamená, že všetci sme tak trochu stále hlúpi. Mnohí si pred ňou zatvárajú oči, zakrývajú uši a myslia si, že snáď utečú alebo čo. Bohužiaľ to nie je možné. Táto ľudská vlastnosť tu vždy bola, je a bude. Našťastie existuje jedno skvelé príslovie, ktoré by nás všetkých malo trochu povzbudiť, a to: „Blbí lidi taky lidi.” Ešte že existuje na svete aspoň to málo tolerancie. Na druhej strane som veľmi rada, že robíme aj hlúpe rozhodnutia. Nemusí to byť vždy pravidlom, že ak je to naše posledné slovo úplná blbosť, tak to nedopadne dobre. Aj keď zo začiatku to tak vyzerá a sem tam sa aj poriadne vyreveme, pokračovanie môže nabrať úplne odlišný smer ako sme očakávali. V tomto prípade sa tomu hovorí kurva šťastie, a veľké. Mne sa prednedávnom niečo podobné prihodilo. Keď som sa rozhodla ako som sa rozhodla, bola som z toho strašne rada. Lenže po prvej prebdenej noci som to dosť ľutovala. To ráno som začala hľadať riešenie, ako sa môjho problému zbaviť. Nechcem písať o aký problém išlo, teraz to nie je vôbec podstatné. Teraz už viem, že to je minulosť a o žiadny problém sa nejedná. Nechcem sa ho zbaviť, ale bojovať s ním. Netreba sa hneď vzdať, za to že sa jednu noc nevyspíte. A nenadávajte si do úplných debilov, že čo ste to urobili, lebo časom zistíte úžasné veci a nebudete ľutovať. Môžem to potvrdiť, pretože ešte sa píše a hovorí jedno porekadlo, ktoré ma posúva dopredu: „Hlúpi majú šťastie.” Je to tak. Ešte chcem podotknúť, že v mojom prípade bola najprv starosť a potom radosť. Tak to má byť a som tomu rada, lebo to ľudí iba posilňuje a posúva dopredu ako aj mňa. A na záver by som pripomenula, že ak sa tá radosť po starosti nedostaví, tak si buďte istí, že hlúposť sa u vás naplno prejavila a vaše rozhodnutie bolo ozaj na pi..

Veľmi zle naladená. Prepáčte.

2008-04-04T23:32:00.003-05:00

Neznášam svoje telo.
Neznášam svoju tvár.

Neznášam svoj hlas

a neznášam Vás.

Neznášam hlavne Teba- Život.

Čo budem robiť, ak už nebudem mať výhovorky prečo tu mám byť?

Viem.

Utopím sa v akváriu plnom zlatých rýb.

Vyrovnanie hladiny

2008-04-01T23:51:00.001-05:00

Spomienky sú skvelá vec. Najmä ak sa na nich dobre a z chuti zasmejeme.
Stalo sa to minulý rok, čo sa mi zdá veľmi dávno. Napriek tomu si živo spomínam na ten deň, keď sa stalo, čo sa stalo. Nie je to nič výnimočné, no pre mňa to bola nekonečná noc a deň, ktoré sa nikdy nemali skončiť. Aký bol dátum, netuším, viem len, že bolo veľmi teplo, tak usudzujem blížiace sa leto. Väčšia dedina Malacky sa sem tam rozhodne usporiadať nejakú tú menšiu akciu, dalo by sa to nazvať mini festival Streetfest, ktorý stojí za prd. Lenže my sme si povedali, že Malacky sú blízko a nemáme aj tak čo robiť. To teplé poobedie sme sa tam vybrali. Ani vám nepoviem kto presne sa skrýva za slovíčkom my, lebo si to nepamätám. Určite viem o sebe a Kokym. To aj stačí, pretože hlavnými hrdinami tohto stupídneho príbehu sme len my dvaja. Sadli sme na vlak, dorazili sme na miesto činu, kúpili sme si vstupenky so sprievodom nášho tichého nadávanie aké sú drahé. Vo vnútri areálu sa odohrávali klasické scény, čo by sa malo na festíku robiť. Kúpili sme si pivá, sadli do trávy a počúvali hudbu hrnúcu sa z pódia. A takto vlastne plynul celý zvyšok dňa. Mierne pripitá som sa zahľadela do tmy, ktorá sa už okolo nás dávno usadila. Počula som okolo seba samé tóny hudby a bolo mi skvele. V takomto stave v akom som sa nachádzala, by som chcela byť neustále. Nič ma netrápi, nemyslím na hlúposti a navyše sú vedľa mňa ľudia, pri ktorým sa cítim dobre. Blížila sa polnoc a práve to ma vrátilo do reality. Koniec dnešného dňa a čiže aj festivalu. Tak skoro? Nechcelo sa mi ísť ešte domov. Ostatným zjavne áno. Všetci nás opustili, išli na vlak- smer domov. Ostali sme teda len ja s Kokym. Povedala som si: Supééér, všetko pokračuje, nemusím isť ešte spať, môžem sa ďalej zabávať. Vzápätí mi to došlo. Je koniec. Čo tu pre boha budem robiť ďalších, počkať, veď ani neviem kedy nám ide prvý vlak domov. Hneď som oľutovala, že som nešla s ostatnými zaľahnúť do postele. Priznám sa, som zo začiatku vždy takáto umrnčaná, ale to prejde. Koky si ma ani nevšímal, čo to stále trepem a sťažujem sa. Snažil sa ma hneď zabaviť. A pomohlo to. Bolo mi jedno, kedy sa vrátime. Priznám sa, že ani neviem kde sme sa túlali a čo sme robili. Mám okno. Normálne netuším, čo sa dialo medzi polnocou a treťou hodinou rannou. Ako odbili tri hodiny, vtedy ma to všetko prestalo baviť a povedala som, že sa mi chce strašne spať. Samozrejme, Koky má na všetky problémy riešenie. Síce sa nekonalo žiadne ukradnutie auta na ulici, aj toto, čo Koky vymyslel sa mi zdalo ”drsné”. „Zavolám mojej tete. Ona býva tu a určite môžeme u nej prespať a ráno pôjdeme na vlak.” V okamžiku ako to dopovedal, som bola ochotná ísť pešo smerom k domovu. Rýchlo som ten nápad zavrhla. „Ti šibe, určite spí a bude naštvaná a...a ...a ...”. Moje slová boli Kokymu ukradnuté. „Nepoznáš ju, v pohode. Určite bude rada, že ju prídem pozrieť.” Tak to som sa musela rozosmiať. Jasné, bude rada o tretej ráno. Divná rodinka, myslela som si. Ako mi tieto myšlienky pretekali hlavou, Koky hovoril do telefónu s tetou a zrazu mi aj povedal, že môžeme prísť. No ja umriem. Vošli sme do malého bytu, kde nás v chodbičke čakala mála žienka v nočnej košeli. Všetko bolo také smiešne. Musela som sa ovládať, aby som sa jej tam nezačala smiať do tváre. Začalo oficiálne predstavovanie. Fúha. Prežila som to. Usídlila nás do obývačky, kde na nás čakal ustlaný gauč. Ešte predtým ako sme zaľahli, nám zistila vlak a potom popriala dobrú noc. Fakt milá osôbka. Ja byť na jej mieste ani nedvíham telefón. Existujú aj ľudia, ktorí sú ochotnejší ako ja. Keď sme sa tlačili na tom gauči, a už sme upadali do spánku, vtedy sa to stalo. Môj úbohý žalúdok to nevydržal a hodila som šabľu rovno na bielu plachtu. Do riti. Prečo práve ja? Rýchlo sme to odovzdali záchodu a snažili sa zahladiť stopy. To bude ráno hanba ak to zbadá. Ešte že mám pri sebe vynaliezavého Kokyho. Ten nezaváhal, zobral plachtu, upravil gauč do pôvodnej polohy, akože aký sme slušní, že sme aj po sebe upratali. Ale v skutočnosti išlo len o to, aby si teta nevšimla, že niečo chýba. Plachta. Už bolo mimochodom pred ôsmou a my sme sa pomaličky vybrali na vlak aj s plachtou vo vaku. Rozlúčili sme sa a odišli. Plachta skrášlená mojím obsahom zo žalúdka skončila v prvom kontajneri. A je to. Dúfam, že jej tá plachta nikdy nebude chýbať. Pozrela som na hodinky a vydeseným pohľadom som zistila, že nám o päť minút odchádza vlak. A ako inak, Kokymu to bolo úplne jedno. Ja som sa snažila ešte o pokus ho donútiť nech si švihne, možno to stíhame. „Prosím ťa, to už nestíhame, pôjdeme na ďalší.” Hovoril to úplne flegmatickým tónom. Som si hovorila, tak tohto típka nikdy nič nenaserie. No dobre, čo mám robiť. Sedeli sme na chodníku, rozpálené slnko nám pálilo na hlavu a najhoršie na tom všetkom bol smäd. Som sa videla, ako ležím mŕtva od vysušenia na tomto horúcom chodníku a ľudia si ma ani nevšimnú. Prerušil ma až jeho hlas. „Poďme sa niečoho napiť.” Konečne dobrý nápad. Prišli sme celí spotení a dehydratovaní do toho naj pajzlu v Malackách. V mojej situácii som na to zvysoka kašlala. Sadla som si na schody a už sa mi niesla kofola a... borovička? Na čo zase toto? „Na, to máš na vyrovnanie hladiny, vieš keď ti bolo v noci tak zle a vlastne aj mne bolo zle, tak to trošku dáme do normálu.” Neviem si vysvetliť prečo, ale keď koky niečo navrhne, tak sa mi to zdá divné a zasmejem sa nad tým. Lenže tento pocit trvá len pár sekúnd. Hneď na to sa mi ten nápad zapáči a idem do toho spolu s ním. A tak sme pomaly začali vyrovnávať hladinu. Nechcela som tomu veriť, ale hladina alkoholu v krvi sa mi vyrovnala a ja som sa ožrala do triezva. Len akosi sme nevedeli prestať a vyrovnávanie bolo na hovno, lebo sme sa zasa ožrali. Spití sme sa pobrali ďalej. Nohy nás niesli do neznáma. Jednoducho sme iba išli. Prešli sme cez koľajnice, preliezli zábradlie a o pár metrov ďalej na nás čakal strom. Vytváral aspoň trochu tieňu v tejto púšti. Zo všetkých strán sme boli obklopení cestou, kde sa premávali autá. Nerada sa k tomu priznávam, môj žalúdok to nevydržal po druhý raz. Celá šťastná som po ”tom” docupitala ku Kokymu pod strom a ľahli sme si. Bolo tak teplo, dýchať sa mi nechcelo. Zaspali sme. Pre autá jazdiace okolo to musel byť unikátny pohľad na dvoch opitých spiacich ľudí ležiacich pod stromom.
Prebudil ma jeho hlas. Ešte som ani nebola poriadne prebudená, nemohla som sa prestať smiať. Som si myslela, že sa zadusím od smiechu. On hovoril zo spánku o svojom kolegovi z práce. A hneď na to sa zobudil aj on. Také veselé prebudenie. Vlastne ma prebudil aj chýbajúci tieň, ktorý už dávno zmizol. Pozreli sme na hodiny a zistili sme, že náš spánok trval asi štyri hodiny. No pekne. Opäť prišlo hrozné sucho v hrdle. Rýchlo treba niečo naliať do úst. Posledné prachy na vlak, čo teraz? Máme šťastie. Ešte sme naškriabali aj na tú najlacnejšiu minerálku z Lídlu. Najkrajší moment v mojom živote bolo, keď sa hrdlo fľaše dotklo mojich pier. Ako by som sa druhý krát narodila. Dobre, preháňam. Ale fakt to bol vynikajúci pocit. Sedeli sme v tieni pri tom ”úžasnom hypermarkete” a čakali na vlak. Vybrali sme sa na stanicu, vlak prišiel, odišiel a my sme vystúpili. Nemohla som tomu uveriť. Konečne som sa dostala z tých posratých Malaciek. S vypätím posledných síl, ktoré mi ešte ostali, som sa doplazila domov, skočila do sprchy, dala niečo pod zub a utekala do postele. Bolo iba šesť hodín, lenže mne to bolo jedno. Chcelo sa mi spať. Ešte predtým stihla vojsť do mojej izby matka a dala mi prednášku o tom, že sa neviem chovať, ani ozvať sa neviem a tak ďalej. Je toho veľa. Nepočúvala som ju. Nevládala som. Nemôže mi vyčítať prečo som sa neozvala. Veď kto myslí v takých chvíľach na rodičov. Môže byť rada, že som dorazila živá a zdravá. A môže byť ešte o to viac rada, lebo aj ja sama som pochybovala o tom ,či sa niekedy dostavím domov.
Odvtedy nemám rada uponáhľaný a naplánovaný život do detailov. Život máme predsa len jeden, a treba ho nechať plynúť a žiť.

Kúsky ľadu

2008-03-25T15:02:00.003-05:00

Padám padám do neznáma.

Rozletela som sa na kúsky ľadu.

S pozdravom Vaša Realita

Môj deň

2008-03-21T01:55:00.000-05:00

Tma.
Teplo.
Zima.
Raňajky.

Vlak.
Ruch.
Smiech.
Obed.

Plač.
Nervozita.
Zmätok.
Večera.

Pokoj.
Tma.
Teplo.
Ticho.

Náznaky

2008-03-17T13:45:00.001-05:00

Preteká vlna energie , je rýchlejšia ako myseľ.
Nevidím význam, počujem iba ten tón z rádia.
Osobný Ježiš, osobný Ježiš...
A krv, čo steká samovoľne po líci.
Nevidím význam, nálada je na vrchole.
Výhľad sprava, cítiť zimu.
Teplý čaj, štvornohá obluda, rozmaznané ticho.
Udiera mi to do mozgu a on sa na tom iba smeje.
Dievča , chlapec. Sedieť je tak jednoduché.
Chce letieť, on nie.
Skutočne každý kričí?
Ten vtáčik na klobúku plače, niekto mu zjedol červa.
Ako krásne sa cíti, je šťastná.
Vajíčko bolo vynikajúce, mohlo by ostať v žalúdku.
Hlava otočená na sever, nohy na juh, ruka na západ.
S láskou je život dokonalý, je dokonalý.
Je tam toho tak veľa, ale nič stále nevidím.
Nevadí.
Plamene putujú do neba a bubon si hrá.
Stáročia sa kradne med - taký milý príbeh.
Kedy bude záver? Teraz?

Život plný ciest

2008-03-15T09:47:00.002-05:00

Život je stále plný prekvapení. Niekedy sú to prekvapenia milé a inokedy naopak. Ľudský život ponúka veľa ciest, ktorými sa môžeme vydať. Otázkou ostáva len to, či sme si vybrali tú správnu cestu a či dôjdeme do cieľa. Často sa stáva, že ľudia spanikária a svoju prechádzku na určitej ceste ani nedokončia. Jednoducho utečú. Boja sa a ani nevedia čoho, alebo sa neboja, a len sa im nechce pokračovať. Odrazu sa pred nimi vynorí prekážka, ktorú sa im vôbec nechce prekonať. Sú veľmi leniví, nezodpovední a bezstarostní. Z ničoho si nerobia ťažkú hlavu, pretože oni vedia, že existujú aj ďalšie cesty, na ktorých môžu skúsiť šťastie. Je to predsa tak jednoduché. Ale pre neskúsených a bojazlivých to nemusí byť vždy prechádzka ružovou záhradou, aj keď sa ich cesta zo začiatku taká zdá- ako obrovská ružová záhrada. Ja si idem životom ako by sa nechumelilo. Nemyslím na budúcnosť. Nevidím v tom stále žiadny význam. Moje okolie si však myslí opak. Ale ja ich nepočúvam. Mám svoju cestičku. Priznám sa, že moju pôvodnú som už vymenila, a to len preto, lebo na nej bola prekážka. Vedela som, že ju tam budem mať ešte predtým ako sa tam objavila, pretože som si ju pomaly, ale iste, stavala sama. Možno som to urobila zámerne, lebo sa mi nechcelo pokračovať v tej nezmyselnej prechádzke životom. Vybrala som si lepšiu cestu. Je plná farebných lúčov, zelenožltých listov, voňavých čerešní a hlavne, že tu sem tam stretnem úžasných ľudí, ktorí na túto cestu bezpochyby patria. Sú veľmi kreatívni, plní optimizmu a ohľaduplní. Nehnevajú sa a neplačú. Zatiaľ nechcem nič meniť. Som spokojná s tým, čo momentálne mám. Len niekedy sa pozastavím, a spomeniem si na jedného človeka, ktorý ide svojím život na ceste, ktorá je iba malý kúsok od mojej. Mohol ísť so mnou. Mrzí ma, že som ho nezavolala. Lenže on si vybral, nie je to na mne. V diaľke ho vidím cez husté konáre stromov, ako si tam sám vykračuje. Nezdá sa mi, že sa má zle, ale mám také tušenie, že to, ako sa naozaj cíti je v jeho vnútri a nikto nemá šancu nazrieť dnu. Písal mi list nech sa nebojím. Každý deň si dá z červeného stromčeku tabletku, ktorá ho zachráni pred tým zlým a dlhým dňom, čo ho každé ráno čaká. Prežije ho a neteší sa na ďalší. Som z toho občas smutná. Trošku nádeje mi priniesol jeho ďalší a zároveň posledný list. Stálo v ňom čierne na bielom: „Išiel som si odtrhnúť svoju tabletku a v tom sa mi pred strom postavil malý človiečik a povedal mi, že už si ju dávať nemusím, lebo bude so mnou a pomôže mi. Naozaj mi pomáha. Chcem ísť s človiečikom na jeho cestu, len mám ešte stále trochu strach, či to bez zázračných tabletiek zvládnem. Budem sa snažiť.” A to bol posledný kontakt. Chápem to. Teraz je so svojím človiečikom a sú spolu šťastní a to je hlavné. Pevne verím, že raz sa mu podarí z tej cesty zísť na rozžiarenejšiu, kde občas zasvieti slnko.

Bielo-čierny-SvEt

2008-03-11T15:13:00.009-05:00

Len tvár

Strom v tme

Moták.....so.....mnou

Rozdelená

Lenka odvedľa

???

Obyčajná vec

Slnko

The Liečba

2008-03-09T15:17:00.007-05:00

Je 7:00. Ja a Koky vyliezame z postele. Neviem ako je na tom Koky, ale ja by som spokojne spinkala ďalej. Jediný fakt, čo ma prinútil z tej vyhriatej postele vyliezť, bolo to, že naša cesta vlakom mierila do Prahy. Úplné detaily nie sú vôbec podstatné. Na stanici nás čakala Petra, ďalšia účastníčka výletu. Presuniem sa už do vlaku. Cesta bola príjemná a ubehla rýchlo, čo ma tešilo, lebo nemám rada nekonečné cestovanie v dopravných prostriedkoch. Nič zvláštne sa vo vlaku neudialo. Naraňajkovali sme sa, dali pivá, Petra si trošku pospinkali a my sme si zatiaľ vychutnávali pohľad z okna na krásnu prírodu okolo nás. Konečne sme vystúpili. Praha- Holešovice. vbehli sme do metra, cieľ- zastávka Museum. Samozrejme, že sme nastúpili nesprávne a viezli sme sa na úplne opačný smer ako sme plánovali. Na šťastie sme to zistili včas a presunuli sme sa do správneho podzemného vlaku. Po ceste metrom nás čakalo Václavské námestie. Pofotili sme notoricky známe pamiatky ako sa na správnych turistov patrí. Pred múzeom som stretla

bývalého študenta našej školy čo tam momentálne študuje. Bola som tým milo prekvapená. Prehodili sme pár základných viet a každý sme sa pobrali svojou cestou. Myslím si, že my traja sme nemysleli už na nič iné ako na to, kde sa poriadne naobedujeme. Ale skôr ako sme začali hľadať miesto, kde by nám niečo strčili do úst, sme sa na námestí stretli ešte s jedným členom našej výpravy, ktorý pricestoval do Prahy lietadlom už o deviatej ráno. Super. Už sme všetci spolu. Predtým ako sme objavili našu obedáreň, tak sme stretli troch bezdomovcov, ktorým Koky ochotne a veľmi rád podaroval svoje dve plechovky piva, pretože mu v ruksaku vadili. Nemá dostatok sily chudáčik. Bezdomovci pivá síce prijali, ale radšej by si zobrali pár drobných. Je to asi pravda, že ak dáte prst, niekto vám uchmatne celú ruku. Našli sme menšiu čínsku reštauráciu, kde sme si všetci objednali to isté- kura kung pao. Mne osobne to chutilo, myslím, že aj ostatným okolo mňa. Ale aj keby mi to náhodou nechutilo tak to zjem, pretože som bola veľmi hladná. Teraz si spomínam na takú vec. Chcelo sa mi tam ísť na wécko a tak som ho išla pohľadať. Videla som hrubé červené dvere v úzkej uličke a fakt, že môj močový mechúr bol na pokraji prasknutia som tam viezla bez toho, aby som si všimla, že na dverách nie je označenie WC. Viezla som do kuchyne. Vzápätí ma zbadal kuchár a poslal ma tým správnym smerom. Tak toto sa môže stať iba mne alebo Radke. Tí čo ju poznajú, vedia. Týmto ju zdravím. Po obede sme mali namierené pozrieť sa na Orloj. Na námestí bolo veľa ľudí čakajúcich na necelú minútu odbíjania tretej hodiny. Počkali sme aj my. Žiadny extrémny zážitok. V mojom vnútri ma začali prepadať zlé myšlienky, ktoré mi očividne chceli pokaziť výlet. Smer cesty viedol na Karlov most. Aj keď vtedy nesvietilo slnko, lebo bolo ukryté za mrakmi, veľmi sa mi na moste páčilo. Len som to navonok nedávala najavo. Stále sa tam prechádzalo mnoho ľudí, hlavne zahraniční turisti. Češtinu som skoro vôbec medzi davom nepočula. Stále sa všetci fotili.

Pouliční muzikanti spríjemňovali deň na moste. Je známe, že kto sa dotkne na Karlovom moste sochy Jána Nepomuckého a bude si niečo priať, tak sa mu to vyplní. Ja, ponorená do tých najškaredších myšlienok som sa radšej sochy nedotýkala a neželala nič. Pretože ma napadla len jedna kravina. A to, aby sme už išli domov. Viem, že som to tak v skutočnosti nemyslela, ale...Presunuli sme sa na Malú stranu a tam sme vleteli do skoro prvého podniku v uličke za mostom. Panovala tam príjemná atmosféra, málo ľudí, mimochodom žiadny Čech, ale cudzinci. Neskôr prišli traja páni, pravdepodobne stáli návštevníci. Usudzujem to podľa toho, že hneď na stôl vyložili karty a pustili sa do hry pri pollitrových pivách. Nálada sa mi pomaly zlepšovala. Bola som obklopená fajn ľuďmi a to ja potrebujem. Sedeli sme, pili pivá a spomínali na zážitky z dňa, ktoré sa v podstate ani nestali tak dávno. Asi po dvoch hodinách okupovania podniku sa k nám pridali Moták s Fafom. Ďalší známi žijúci a pracujúci v hlavnom meste. Stihli sme dať ešte nejaké to pivko aj spolu s nimi a potom sme sa pobrali na koncert anglickej kapely The Cure. Veď už bolo na čase. Sme si aj začínali myslieť, že stíhame posledné prídavky skupiny, pretože sme sa do haly pobrali naozaj neskoro. Našťastie býva zvykom pred kapela a klasické meškanie hlavnej hviezdy večera. Stalo sa tak aj tento krát. Chvíľa váhania nás nakoniec usadila na tribúnu, odkiaľ bol celkom dobrý výhľad na pódium. Nevadilo mi, že sa nenachádzam v tom dave pod nami, natlačená ako sardinky v konzerve. Neviem ako na tom boli moji dvaja kolegovia. Stihli sme do seba naliať každý po jednej vodke a cupkali sme sa usadiť. Všímala som si, ako sa ľudia okolo mňa tešia na svoju obľúbenú kapelu. Nemala som taký pocit ako oni. Zase ma prepadal pocit osamelosti. Paradoxom je, že to je práve v tej chvíli keď je okolo mňa kopa ľudí. Necítila som sa zle, iba trochu hlúpo. Chod mojich myšlienok prerušil príchod speváka na pódium a zároveň strašný krik fanúšikov. Nie som vôbec veľký fanatik do tejto kapely, ich hudba mi však vôbec nevadí. Dobrý pocit sa mi na chvíľu vrátil, a to len preto, lebo som si uvedomovala kto vlastne vedľa mňa sedí a náruživo fotí okolie. Koky bol strašne zlatý. Je stále pri mne aj keď sa necítim dvakrát najlepšie. Tak nenápadne sa ma snažil rozveseľovať, asi preto, že z môjho ja nevyžarovala energia. Dvíhal mi ruky nad hlavu a krúžil tam s nimi a mne to všetko prišlo také milé a smiešne. Problém bol v tom, že som to nevedela dať najavo. Nedalo sa. Ja sa jednoducho zaseknem a neviem čo zo sebou ďalej robiť. Pri jednej skladbe, nemám poňatia ako sa volala, ako pri väčšine, som začala rozmýšľať nad mojím psychickým rozpoložením. Prečo je to tak? Prečo sa nemôžem vykašlať na moje stavy, ktoré ma dusia a nedovolia mi nadýchnuť sa. Tá skladba sa mi vrývala do uší a ja som chcela utiecť. Bolo toho na moju osôbku asi veľa. Veď koncert trval asi tri hodiny. Po poslednej skladbe som si položila otázku: Mám sa ísť dať liečiť? V duchu som sa tomu zasmiala, pretože sa to celkom hodí k tejto známej skupine. Konečne sme sa dostali von z haly a nadýchli sa čerstvého večerného vzduchu. Ostatní okolo mňa si hovorili dojmy z koncertu. Len ja som zaryto mlčala. Veď sa ma ani nikto nič nepýtal. Aj tak by som povedala iba jednu krátku vetu a tým by to skončilo. Chcela som tam zakričať, že som sa nudila a chcem ísť už domov. Teraz s presnosťou viem ako to naozaj bolo. Nenudila som sa a bolo mi fakt fajn. To nudenie čo som chcela povedať, bolo iba ovplyvnené zle nasmerovanými pochodmi v mojej zmätenej hlave. Už sme nemali veľa času a tak sme sa pobrali na hlavnú stanicu. Fafo nás opustil ako prvý, potom Moták s Mišom, ktorý išiel s Motákom spať k jemu na byt. Aspoň myslím, že išli už spať. Koky, ja a Petra sme ostali na stanici samy. Ako sme prišli, tak sme aj odišli. Ešte predtým ako sme nasadli do vlaku, sa stal menší incident medzi Kokym a Petrou, ale netrvalo to dlho a všetko bolo zase v úplnom poriadku. Taká sranda. Mimochodom na stanici som sa necítila vôbec bezpečne. Típek s nožíkom si tak chodil ako by to bolo normálne. Druhý típek si dával do úst tabletku a určite nebola predpísaná lekárom. Divný pohľad na tých ľudí. Vlak bol plní ľudí a ja som sa len modlila, aby sme sa niekde usadili. Hurá. Máme šťastie a sadáme si do kupé, kde sú voľné tri miesta. Ako rada by som si ľahla. To však nebolo možné. Únava ma zmáhala natoľko, že mi bolo jedno akú mám polohu. Po chvíli sme sa zobudili. Koky si vyzul topánky a s kludným svedomím si vyložil nohy na sedadlo oproti nám. Hneď vedľa neho sedel mladý chalan. Som sa začala strašne smiať, že chudák típek ako musí trpieť. A tak sme sa s ním začali baviť. Po chvíľke sa k nemu pridal aj jeho kamoš. Proste v pohode ľudia. Aspoň nám rýchlejšie ubehla cesta. Ten chalan čo sa s nami začal rozprávať neskôr asi rád podpichuje ľudí a tak vznikali narážky na Slovákov a Čechov. Samozrejme, že všetko v rámci srandy. V Brne nás típci opustili. Čo ma úplne dorazilo bolo to, že sme hodinu stáli v Breclave. Som myslela, že v tom vlaku zošaliem. Úžasný pocit bolo vystúpenie z vlaku v Kútoch. Za také tri minúty nám išiel vlak do Jánov, čiže už sme mali krok k tomu, aby sme boli doma v postieľkach. Rýchlo sme kúpili lístky a nasadli do vlaku v radosti, že ako sme to super stihli. Ako sme si sadli, vedľa nás prešiel vlak. A nám to došlo. Sedíme v nesprávnom vlaku. Veď sa nám zdalo divné, že vo vlaku nikto nesedí a je tam tma. To sa môže stať iba nám. Vystúpili sme, kúpili niečo napiť a čakali. Našťastie nám ďalší vlak išiel za pol hodinu. Ja som nemyslela na nič iné, len na to, ako už ležím v posteli a sníva sa mi niečo pekné. Môj sen sa o pár minút splnil. Ležala som v teplej posteli, v ktorej sa naťahoval aj Koky. Spokojne som zatvorila oči a ani neviem ako, už som bola unášaná do sveta snov. Na záver môžem povedať len toto: Bol to pekný výlet a je jasné, že za jeden deň sa z Prahy nedá vidieť skoro nič. A preto si chcem cestu do Prahy určite zopakovať, lebo je to krásne a zaujímavé mesto. Dôležité je, aby som mala okolo seba takých super ľudí, ako som ich mala teraz.

Príbeh obyčajného dievčaťa

2008-03-05T03:14:00.003-06:00

Všetko sa to začala odohrávať v nedeľu keď som sa narodila. Už si presne nepamätám aké bolo počasie, ale moja mama mi hovorila, že snežilo. Neviem, nespomínam si , ale verím jej. Otec sa veľmi smial, pretože som sa smiala aj ja. Je zvláštne, že na jeho smiech som nezabudla dodnes. Odvtedy sa veľmi rada smejem, pretože tóny smiechu mi pripomínajú tú najkrajšiu hudbu na svete. Ak počujem niekeho sa smiať, hneď je mi lepšie, lebo viem, že ten človek sa má v tej chvíli dobre. Narodila som sa síce pred dvadsiatimi rokmi, ale zdá sa mi, akoby to bolo len včera. Nedeľa. Neznášam pondelok. Ráno som sa zobudila a utekala som sa umyť do kúpeľne. Nemám rada svoj obraz v zrkadle, a tak ho každé ráno zvesím a niekde ukryjem. Ale mamu už nebaví stále to zrkadlo čo máme nad umyvadlom hladať po dome a vešať ho naspäť. Tak som si povedala, že s tým už prestanem. Samozrejme iba kvôli mame. Mamičku mám rada, občas nerozumiem jej názorom, ale to je normálne. Myslím, že tak to má byť, ak si niekedy matka s dcérou povedia úplné protiklady.
Chodiť do kúpelne si umyť iba zuby je iba strata času. Tvár si sotva trochu opláchnem studenou vodou a na vlasy kašlem. Nech si robia čo chcú, mne to je jedno. Plná očakávania sa rútim do malej útulnej kuchyne, čo dobrého pod zub na mňa čaká na raňajky. Nič. Zase veľké nič. Neviem, prečo som taká naivná a myslím si, že predtým ako mama s otcom odídu do práce, mi urobia až nenormálne chutné raňajky. Pozerám do chladničky a vidím len prázdnotou zívajúcu dieru. Na čo budem vôbec jesť? Bez jedla sa dá vydržať sedem dní. Rozhodla som sa, že to vyskúšam. Vraciam sa do svojej izby a hladám v skrini vhodné oblečenie do takéhoto horúceho počasia. Hneď je mi všetko jasné. Čierna podprsenka, biele tielko, ktoré je trochu od krvi, lebo ON si porezal prst a utrel sa do neho, ale mne to nevadí, pretože NEHO tajne ľúbim a tak si to tielko nikdy nevyperiem. Rozhodla som sa, že dnes si nohavičky nedám, tak som na seba ešte navliekla čierne kraťasy. Je iba pol ôsmej a už teraz cítim, že dnešná teplota sa vyšplhá vysoko. Ak si niekto myslí, že sa toto pondelňajšie ráno chystám do školy, alebo nebodaj do práce, tak len neodhadol dobre situáciu. Dom som nechala o samote a teraz si vykračujem pomalým krokom po prázdnej ulici. Viem kam dnes nejdem, ale nemám poňatia kam idem. Také čudné myšlienky mi behajú v hlave. Ako tak idem a rozmýšlam, zrazu v diaľke zbadám moju najlepšiu kamošku. Nepoviem vám ako sa volá, lebo ona si každý týždeň presne v utorok mení meno. Ani som sa jej nikdy nespýtala prečo to vlastne robí, a ani ma to popravde nezaujíma. Nech si každý robí čo chce. Stretli sme sa a ja som ako obyčajne, nevedela ako ju mám osloviť. Hovorila niečo o tom, aký má dnes strach ísť do školy, lebo v piatok rozbila tri okná a bojí sa, že už na to prišli kto to bol. Navrhla som jej, nech ide so mnou niekam, kde si môže rozbiť aj milión okien a nikto ju za ten čin nebude trestať. Vedela som, že s týmto mojím geniálnym nápadom bude súhlasiť. Aj keď som chcela byť sama, jej spoločnosť mi nevadila, ale rozprávať som sa s ňou teda nemienila. Rešpektovala to. Prišli sme do starej schátralej továrne za mestom kde je ticho, aj keď v diaľke je počuť brzdenie vlakov. Zbadala som vyhriaty kameň pred továrňou a tak som si sadla. Prešli sme dosť dlhú cestu. Moja spoločníčka pozbierala zo zeme pár väčších kameňov a začala nimi rozbíjať ešte nerozbité okná, ktorých mimochodom nebolo veľa. Asi má nejakú novú úchylku. Takto zo seba dostane všetku zlosť, ktorú musí v sebe často krát dusiť. Ja by som si zahrala na husliach keby som to vedela, alebo by som si dávala piercingy každý deň, keby som sa tak veľmi nebála bolesti. Na chvíľu som zavrela oči a vychutnávala si lúče slnka. Nemám rada leto. Ale týchto pár okamihov prežijem. Konečne už prestala s tým rozbíjaním okien. Posledné sklo sa rozletelo na tisíc malých kúskov a kamoška priskočila ku mne. Vytiahla z vrecka asi desať malinkým farebných guličiek. Povedala mi, že sú to lentilky a tak divne sa na mňa usmiala. Dali sme si každá pať lentiliek. Čo to má znamenať? Ten šialený smiech. Nikdy som sa tak nesmiala. Ani keď som sa narodila. Smiali sme sa tak nahlas a dlho, že sa to už nedalo vydržať. Moja kamoška sa od toho smiechu zadusila. Zvalila sa vedľa mňa a na perách mala úsmev, ale nedýchala. A ja ako idiot som sa tomu smiala. Najradšej by som v tej chvíli zavolala moju mamu nech mi nafacká. Musela som niečo robiť. Priznám sa, že sa mi ale nechcelo robiť nič. Veď bolo také teplo a mne bolo tak fajn. Počkám ešte tak sedem minút, možno sa preberie. Spomenula som si na NEHO. Mohol by tu byť s nami, aspoň mohol oživovať mŕtvu kamošku a ja by som mohla naďalej oddychovať a dívať sa, aký je statočný, že pchá jazyk do úst dievčaťu, ktoré už ani nežije a snaží sa jej dať umelé dýchanie. To je nádherná predstava. Bohužiaľ tu nie je a preto sa musím činiť sama. Super. Nemusím, lebo už žije a smeje sa spolu so mnou. To dievča mi vie teda poblázniť hlavu. Rozhovor medzi nami nabral až nebezpečnú rýchlosť. Netušila som, že dokážeme tak rýchlo rozprávať. Témy boli rôzne. Napríklad sme sa dozvedeli, že sme sestry, že jej sused bol tehotný, ale potratil, lebo zámerne spadol zo schodov, alebo že na klavír sa má hrať čínskymi paličkami a nie rukami ako si mnohí myslia.
Vyčerpávajúci deň. Toľko nových informácii. Musím si to všetko nechať uležať v hlave. V tejto chvíli bude najlepšie, ak už pôjdeme domov. Ani sme si nevšimli, že je tma. Najvyšší čas zaľahnúť do postele. Rozlúčili sme sa spolu, poďakovala som za lentilky a išla som sama po známej ulici k nášmu domu. Teším sa, čo budem mať v kuchyni na stole. Bodol by mi taký grilovaný mamut. Moji rodičia už spia, tak sa snažím byť čo najtichšie. Prídem do kuchyne a na stole zase nič. Ale veď ja vlastne nejem. Napijem sa aspoň vody nech neuschnem. Dúfam, že sa mi bude dnes v noci niečo pekné snívať. Milujem noc a spánok, lebo vtedy utečiete pred týmto svetom do svojich snov a nikto vás ani nemôže kritizovať, že stále pred niečim utekáte. Dobrú noc...

Pokus

2008-03-04T04:52:00.001-06:00

Lieky proti rakovine

2008-03-02T04:34:00.000-06:00

Preletí motýľ nad koľajami.
Zrazený je vlakom.
Aká škoda veľká.
Zahynula krása.

Motýľ opustil tento svet.
Ty si opustil mňa.
Trápna situácia.
Keď zahynie krása.

Dám si lieky,
proti tvojmu pohľadu.
Vidím motýľa.
Letí plný hyperaktivity popri Venuši.

Vzduchoprázdno sa plní vôňou smrti.
Ale svieti slnko stále.
Zajačik sa ma pýta: „Pomohli lieky?”
Pomohli...

Ešte mi steká slza posledná.
Pocit pohody dostavil sa.

Smiech a plač, plač a smiech

2008-03-01T10:21:00.000-06:00

Malá víla stojí v kúte mojej izby a plače. Miestnosť je zahalená príjemnou tmou a cez pootvorené okno sa do vnútra vkráda studený vánok. Okolo smutnej víly skáču malí škriatkovia a smejú sa jej smútku a slzám. Úbohá víla nevie čo má robiť. Nemôžem sa na to ďalej pozerať. Podávam jej ruku a odnášam ju do postele. Nevedela prestať plakať. Veľké slané slzy sa jej kotúľali po rozhorúčených lícach a padali na môj vankúš. Obzrela som sa za seba a škriatkovia neprestali so svojím smiechom. Nikto nemá rád uštipačný smiech. Prečo sa smejú jej utrpeniu? Celá rozzúrená som vykročila do kúta, kde tieto malé potvory tancovali a pritom ukazovali prstom na uplakanú vílu. Chcela som ich vyhodiť von oknom do toho hrozného dažďa, lebo si to naozaj zaslúžia. Až keď som nad nimi stála, som si uvedomila, že nie sú skutoční. Sú to len moje ďalšie negatívne myšlienky, ktoré mi blúdia hlavou. Vždy na to zabudnem, že v reálnom svete neexistujú a nemožno ich len tak chytiť do rúk a odhodiť čo najďalej. Nechcem ich tu mať, ale neviem čo mám urobiť, aby zmizli. V zúfalstve som si sadla na zem vedľa škriatkov a začala som plakať. Oni sa mi samozrejme smiali ako šialení. Vyrušil ma až vílin tichý spev z môjho smútku. Neplakala už, podišla ku mne a svojou malou rúčkou ma chytila za palec. Prestala spievať, pozrela sa mi do mokrých očí a usmiala sa na mňa. Urobila presne to isté, čo ja pred chvíľou. Prikrčená som sa jemne držala jej rúčky a ona ma tiahla na moju posteľ. Plač ma prešiel. Vonku prestalo pršať. Sadla si vedľa mňa, spokojne si uhladila svoje dlhé žiarivé vlasy a potom ostalo úplné ticho. Smiech škriatkov skončil a nastal smiech víly. Bola veľmi šťastná a ja tiež. Povedala mi, že nechtiac sa dostala do mojej izby cez okno a v tom ju obklopili tí zlí škriatkovia. Nevedela ako sa má zachrániť, proti smútku je víla bezmocná. Hneď ju celú pohltí. Ale ja som ju zachránila a preto zachránila aj ona mňa. Bola mi veľmi vďačná. Plná pozitívnej energie som sa s ňou rozprávala o samých pekným veciach, ktoré mi spôsobovali radosť a smiech. Prešlo niekoľko hodín, keď v tom mi víla povedala, že musí odísť. Báli by sa o ňu jej sestry. Bála som sa, že ak víla odletí, energia, ktorú do mňa vložila zmizne spolu s ňou. Predtým ako odišla, mi ešte stihla povedať jednu úžasnú myšlienku, ktorú si budem pamätať navždy. Hovorila, že negatívne myšlienky, ktoré sa v kúte mojej izby smejú, tam budú stále. Ale nemám zúfať a poddať sa im. Stačí len malý únik do sveta snov, kde je vždy dobrá nálada a dobrí ľudia, ktorí mi budú vždy na blízku, keď mi bude najhoršie. Nemám plakať spolu s nimi, ale mám sa smiať tam, kde sa smeje každý. Nemohla som sa vynadívať na jej krásu. Popriala mi veľa šťastia a ja som sa nezmohla ani na slovo. Povedala zbohom a potom rozprestrela svoje nádherné pestrofarebné krídla a vyletela von oknom do tmy osvetlenej obrovským mesiacom. Ostala som sama. Za chrbtom som opäť počula smiech škriatkov. Nepozrela som sa na nich. Myslela som na vílu a s pocitom, že zajtra príde nové ráno, som si ľahla do postele. Nevedela som sa už dočkať, ako budem so svojimi priateľmi a ako sa budeme všetci smiať.

Predstavovanie...

2008-03-01T09:17:00.000-06:00

Takžééé...s týmto krátkym článkom, ktorý som nazvala Predstavovanie, som ani nechcela pôvodne začať, ale nejaký úvod sa fakt hodí. Stále sa mi v hlave vynárajú nové myšlienky a jediný spôsob ako ich viem ja dať zo seba von je písanie. Z toho vyplýva, že články budú o mojich pocitoch a myšlienkach.Ak sa bude niekto veľmi nudiť, nech si prečíta tie hovadinky čo tu sem tam načmáram. Niečo je možno fikcia, ale iba možno...