Už ako malé zvedavé dievčatko som sa pýtala rodičov túto jednoduchú a krátku otázku. „Mami, odkiaľ som?” Tak smiešne ľahká otázka a tak ťažká odpoveď pre všetkých na ktorých doľahla. Rozmýšľali, prevracali očami a nakoniec padali také nezmysli, až mi je teraz z toho na smiech. Podľa môjho otca ma priniesol bocian, podľa mamky som vyrástla na poli spolu s kapustou, a moja stará mama vždy stála za tým, že ma priniesli anjeli z neba. Bola som hlúpa a verila som ich nezmyslom. Ale dnes už tomu neverím a nie som spokojná z ich odpoveďami. Rozhodla som sa preto pravdu zistiť sama.
Je krásny slnečný deň a práve vtedy je najlepší čas na hľadanie pravdy. Počujem ako môj žalúdok volá o pomoc, a tak ho nenechám o hlade. Preto idem do kuchyne a dám si niečo pod zub. Keďže nastal veľký deň, dalo by sa povedať deň D, patrilo by sa naňho aj trochu pripraviť. Som celá vzrušená. Cítim sa ako pátrač, ako detektív, ktorý ide vyriešiť nevyriešiteľnú záhadu. Čo si mám zo sebou zobrať? Potrebujem lupu? Kompas? Mapu? Nie. Vystačím si aj bez týchto hlúpostí. Nechtiac rozbíjam hlinené prasiatko a beriem si peniaze, čo som si šetrila na túto dlhú a náročnú cestu za pravdou. Peniaze sa hodia za každých okolností. Rozlúčim sa s rodičmi a odchádzam. Dúfam, že sa ešte vrátim. Neviem, kam mám ísť. Rozhodla som sa zaviesť do Bratislavy. Predsa tam je veľa ľudí. Viac hláv, viac rozumu. Možno mi niekto poradí, možno povie odpoveď na otázku, ktorá bude v tento deň znieť mnoho krát. Už som tu, v hlavnom meste. Áno, je tu veľmi veľa ľudí rútiacich sa po uliciach, ponáhľajúcich sa na električky a autobusy. Sú akýsi zamyslení, vážni. Pozerám na nich s nechuťou. Tvária sa zaneprázdnene, akoby nemali na tento svet čas. Teraz ma popadla myšlienka, čo ak aj oni, všetci tí ľudia okolo mňa, hľadajú pravdu na tú istú otázku, čo ma trápi toľko rokov. Prechádzam sa po meste, obklopená sama sebou a svojimi myšlienkami. Ľudia na mňa stále pôsobia zamyslene, niektorí až zasnene. Vôbec si ma nevšímajú, ako keby som tu medzi nimi nebola. Netuším čo má robiť. Koho sa mám spýtať? Kam mám ísť? Zahaľuje ma zúfalstvo. Bolia ma nohy a tak si sadám na najbližšiu lavičku v parku. Je tu ticho. Rukami si zahaľujem tvár a náruživo rozmýšľam. Má tento môj výlet vôbec zmysel? Oproti mne v diaľke sedí zamilovaný pár. Mám chuť sa ich spýtať odkiaľ sú, a možno by mi to pomohlo dopátrať sa odkiaľ som ja. Ale neodvážila som sa k nim pristúpiť. Vysmiali by sa mi a to ja nemám rada. Vidím, že sa ku mne blíži pán v stredných rokoch. Prisadol si ku mne a milo sa ma spýtal čo tu robím tak sama. Nemala som náladu sa s ním rozprávať, ale zdal sa mi celkom milý. Snažila som sa byť milá aj ja, aj keď moja nálada tomu veľmi nezodpovedala. Povedala som si, že už nemám čo stratiť, veď sa blíži koniec dňa, musím stihnúť posledný vlak. Povedala som mu, čo som sa rozhodla v Bratislave hľadať. Pozrel na mňa cez okuliare trochu nechápavo a potom sa zasmial. Presne túto reakciu som čakala. Nemala som ani náladu sa s ním hádať a tak som iba zaryto mlčala a hľadela si na kolená. Pán povedal: „Je mi to ľúto dievča, s týmto tvojím problémom ti bohužiaľ neviem pomôcť, môžem ti len povedať, že moja žena je z Venuše. Tým som si na sto percent istý. No a ja som pravdepodobne z Marsu.” Hmm. V okamžiku ma napadla otázka. Ako sa dostala z Venuše na Zem? Je to vôbec možné? A v tej chvíli mi vírili hlavou mnohé ďalšie otázky. Iba jeho žena je zo spomínanej planéty, alebo sú z nej všetky ženy na tomto svete? A čo muži? Sú všetci z Marsu? Ako to ten pán vie? Až ma z toľkého premýšľania začala bolieť hlava. Pozrela som sa na hodinky a bol práve najvyšší čas utekať na vlak. Rozlúčila som sa s pánom, ktorý sa tak isto pobral domov. Vlak som stihla len tak tak. Usadila som sa vedľa jedného chlapca, ktorý si čítal knihu. Nedalo mi to. Musela som sa ho spýtať odkiaľ je. Zjavne vyľakaný sa na mňa pozrel ponad okraj knihy. Povedal, že teraz cestuje domov do XY. Toho som sa bála. Neodpovedal rovnako ako pán na lavičke v parku. Čo sa dá robiť. Pozdravím ho a vystúpim z vlaku. Ponáhľam sa domov, lebo vonku sa ochladilo. Nadávala som si, akú zbytočnú cestu som dnes podnikla. Vošla som do domu, ohlásila sa rodičom a zaliezla do svojej izby.
Tak ľahká otázka a tak ťažká odpoveď. Každý by mi povedal niečo iné. Tým som si istá. Tak ako to voľakedy dávno robili moji rodičia, starí rodičia a známi. C, z Venuše. To mu mám veriť? Jednoducho som. A odkiaľ? To už dávno neriešim.
