Zmeny

Slnko bude sedieť na lavičke v parku.
Oni si sadnú hneď vedľa.
Mesiac ráno príde a chytí slnko za ruku.
Oni si ruky odtrhnú.

Slnko sedí na lavičke v parku.
Oni sedia hneď vedľa.
Mesiac ráno prichádza a chytá slnko za ruku.
Oni si ruky odtŕhajú.

Slnko sedelo na lavičke v parku.
Oni sedeli hneď vedľa.
Mesiac ráno prišiel a chytil slnko za ruku.
Oni si ruky odtrhli.

Behom okamihu sa spojili dve telesá.
Behom okamihu sa rozdelili dve duše.

Ty a Oni

Moje sladké pokušenie sa im rozplývalo na jazyku a zrazu sa rozplynuli celí.
Nezostal po mne ani kúsok z nich. Zostali stáť veselí na chodníku a pýtali sa môjho nič:
„Kedy si vstala? Už si vypila pohár s našimi slzami? Bolo nám za nami veľmi smutno.
Čo sa to len s tebou stalo? Pomôž nám. Tvoj plač ťa nezachráni.”
Bola som taká veľká a vy sa mi teraz posmievate do očí. Nehanbíte sa?
Stále som tu s vami, stále tu nie ste so mnou. Každý milimeter vašich ja je vo mne
a nechtiac sa mi tým slizom plnia vaše uši a nechty, čo vám trčia z hrude,
ma tlačia do spánkov.
Viem, že sa to raz skončí. Je na vás nechutný pohľad.
Len samá žila a biela pokožka, pozerá na vás pár vašich očí, ktoré sú vsadené do mojej hlavy.
Vediete so mnou monológ plný nepravdivých slov a ja sa už tritisíc rokov počúvam.
Musíte napísať filozofickú úvahu o mne a ja napíšem o tom, ako sa pomaly rozkladám.
Trpká realita, nádherný sen. To svetlo čo z vás vyžaruje má meno.
Osvetľuje ma, máte ešte moje ruky zviazané, tá žiara ma zachráni.
Pozná vás, ale pozná aj mňa. Zabalí nás do teplého vaku,
ale vy sa v tom vaku udusíte a ja sa po prvý raz nadýchnem.
Nádych mi vracia vlastné oči, môžem sa pozerať na čo chcem.
Je mi tu teplo. Spomienky lietajú okolo motýľov a vravia, že bude lepšie.
Nehovorte mi, že ste tu so mnou rozpustení vôkol mňa, lebo svetlo,
ktorým som obalená, ma nikdy neopustí a vy sa ma časom zbavíte.
Takto to chceme my aj ty.

Nekomerčné

Dnes v noci je lov. Koná sa lov snov.
Začiatok nie je nikdy presný.
Rozplýva sa skutočnosť v jedinečnom okamžiku pokoja.
Každá bunka v tele sa napĺňa sladkou šťavou.
Myšlienky začali loviť svoju krajšiu podobu.
Podarilo sa.
Pomaly, ale určite sa začína nové a jedinečné predstavenie.
Obsadenie nie je známe, možno to nie je dôležité.
Ten neskutočný pocit, ktorý všetko obalí,
nedá sa tomu odolávať.
Pohltí celú existenciu.
Sen sa plazí po útrobách telesa, ktorému sa vraví telo.
Leží v tichosti, nesťažuje sa nikomu, len leží.
Všetko je modré, hnedé, žlté.
Teraz sa koná zlo, dobro, upokojenie.
Trvá to len pár sekúnd, ale aj tak sa to stalo.
Sen, ktorý pokračuje v realite nie je snom.
Je vždy iný, a tak to má byť.

Pozerám na hodinky

Nechápem logike nelogických prístrojov,
ktoré vydávajú zvuky nepekných tónov.
Stojím tu pred vami, vy ma nevidíte
a moja nechápavosť ma zahaľuje.

Oblaky - neoblaky tancujú na nebi,
nepozerám na ne.
Moje viečka sú naplnené olovom,
vidím len bielu tmu.

Neverím veriacim, nevidiacim, nemým,
lebo kráčajú po imaginárnych uliciach.
Narážajú do mňa pretvárka a lož.
Nenadávajte mi, bojím sa.

Pozerám na hodinky pohodené na lavičke,
čakám, kedy sa čas zastaví.
Odmietam tu žiť, aj keď tu nie som sama.
Ale som osamelá, a to ma nebaví.