Možno ho niektorí poznáte, možno nie – Markíz de Sade. Spisovateľ a filozof, ktorý žil v 18. storočí v Paríži. Svoj život zasvätil bohémskemu spôsobu žitia plného sexuálnych excesov. Právom bol po ňom pomenovaný sadizmus. Mal aj manželku, vzal si ju len pre finančné problémy, ale ani to mu nebránilo užívať si s prostitútkami. Raz jednu spoločníčku skoro otrávil španielskymi muškami a hrozil mu trest smrti. Ako to v zaujímavých životopisoch bláznov býva, trestu smrti unikol, dokonca po čase bol trest zrušený. Pobyt vo väzení ho nakoniec neminul. Pre svoje sadistické radovánky bol väznený v Bastile. Práve na tomto mieste vzniklo dielo, ktoré sa mi dostalo do rúk...120 dní Sodomy. Naozaj výstižný názov.
Chudáčik úchyláčik dostal na čelo nálepku patologického zvrhlíka, cynika a autora pornografie. A kam sa dostanú takéto úbohé božie stvorenia? Presne tak. Do blázinca. Happyend sa nekonal a Markíz de Sade s diagnózou nevyliečiteľný sexuálny zvrhlík sa z blázinca už živý nedostal.
Dosť už o sadistovi. Teraz sa chcem s vami vrhnúť do hnusu a špiny a sexu a ritných otvorov a hnusu a špiny. Pekne po poriadku. Ide o románové rozprávanie, kde autor detailne opisuje všetky možné aj nemožné ľudské úchylky a anomálie, hovorí o morálnej zvrátenosti, ktorej hranice ste neprekročili ani vo vašich snoch.
Všetko sa začína nápadom štyroch priateľov, ktorí sa rozhodnú vyskúšať všetky spôsoby, ako uspokojiť svoje sexuálne túžby. Ide skutočne o elitu. Vojvoda, jeho brat biskup, prezident a finančník. Toto sú hlavní aktéri nezabudnuteľných zážitkov. Títo páni nie sú žiadne neviniatka, každý má na rukách krv svojej rodiny, o krádežiach ani nehovorím. Vymysleli dokonalý plán do najmenších detailov.
120 dní Sodomy sa má odohrať na zámku Silling, ktorý je postavený v tajomnom lese a nie je možné dostať sa z neho von, ale ani dnu. Okrem svojich krásnych manželiek si páni na zámok doviedli malé deti, dievčatá aj chlapcov, staršie deti, štyri najodpudivejšie prevádzkarky prehnité pohlavnými chorobami a štyri rozprávačky. Samozrejme nemohli chýbať kuchári a slúžky. Rozprávačky, ktoré prežili svoje životy ako prostitútky, slúžia na to, aby svojim pánom každý večer vyrozprávali tie najpikantnejšie situácie, ktoré sa im stali počas služby. Páni hneď praktiky skúšali na svojich uväznených obetiach. Musím pripomenúť, že nikto v zámku nebol dobrovoľne okrem organizátorov.
Počas čítania sa stále pýtam: Prečo to čítam?????? Priznávam sa, že knihu som ešte nedočítala do konca, ale ja to dokážem! Ženie ma vpred moja zvedavosť (alebo perverznosť?), aj keď ma už dvakrát naplo na zvracanie. Po prečítaní polovice knihy mám dojem, že naši papaláši majú najradšej ritné otvory, mužské samozrejme a pojedanie svojich/cudzích výkalov. Mňam! Praobyčajnú šukačku, že muž a žena na misionára tu budete hľadať márne.
Neopovažujem sa písať detaily, ak máte chuť (znovu ma naplo), knihu si prečítate s otvorenými ústami ako ja...Na záver veta, ktorá posilní mužské pokolenie?
A k čemu, k čertu, ptám se vás, by vlastne mněl sloužit jazyk ženy, nežli k vylizování zadku.
Sory ženy...
