Bublinky

Držala starú otcovu žiletku v rukách, na ktorej boli zaschnuté kvapky krvi. Určite už nebola taká ostrá ako pred týždňom, keď ju otec kupoval. Počula, že prerezanie žíl štípe a žily puknú ako struna na gitare. Puk.

Zhodila zo seba krásne kvietkované šaty a vliezla do vane plnej horúcej vody s penou do kúpeľa. Bublinky potichu praskali. Puk.

Po kúpeli zobrala do ruky starý zelený hrebeň a snažila sa rozčesať dlhé čierne vlasy. Na sekundu jej pohľad padol na žiletku. Teraz nie.

Keď chcela odísť z kúpeľne, pošmykla sa na mokrej dlážke a z jej hlavy potichu ale isto, tiekla tmavá krv. Po miestnosti sa ozvalo slabé Puk.

Posledné Puk urobila bublinka vo vode o sedem sekúnd neskôr.

Stíham ?

Stíham?

Povedzte mi to radšej vy.

Vy, ktorí ste skúsenejší. Vy, čo chodíte nasraní po ulici a vrážate do ďalších nasraných ľudí.

Zmením sa ešte?

Zmením sa k lepšiemu obrazu, čo na mňa pozerá zo zrkadla?

Zamilujem sa znovu?

Povedzte mi to !

Budem aj ja raz chodiť po ulici ako Vy?

Stíham sa zmeniť?

Nechcete mi odpovedať?

Dobre...

Nemám rada prekvapenia, ale tentoraz sa nechám prekvapiť.

Spravodlivosť-nespravodlivosť

Prebudí Ťa vlhkým bozkom-nebozkom, utrie Ťa suchým povrchom ruky-neruky
a ty sa ideš osprchovať mokrou vodou-nevodou.


Natrie Ti maslom chlieb-nechlieb, naleje Ti teplý mok-nemok
a ty sa ideš vyprázdniť na toaletu-netoaletu.


Oblečie Ťa do bielej košele-nekošele, priškrtí Ťa viazankou-neviazankou
a ty sa ideš vyzliecť k milenke-nemilenke.


Zavolá Ti na aparát modernej techniky-netechniky, povie Ti sladké slovíčka-neslovíčka
a ty sa ideš ponoriť do čierneho svedomia-nesvedomia.


Privíta Ťa s otvorenou náručou domova-nedomova, čaká Ťa výborná večera-nevečera
a ty ideš odovzdať čierno-čierne kvety...


Bum, prásk, bum, bum, prásk...
Kvap, kvap, kvapi-kvap...

Čierno-čierne kvety pre seba...

keď privoniam si k púpave

privoňať si k púpave a v spomienkach sa vrátiť... ležať opäť na záhrade u starých rodičov, trhať žlté hlavičky a jablká zo stromov... bodnutie včely vtedy nežne bolelo a plač bol taký bezbolestný... jesť krajec chleba s maslom a pažítkou s intenzívnou chuťou jari... vidieť všade žlté a biele machule bzučiace v hlave... odrať si kolená smel každý a plač bol taký bezbolestný... škoda, že aj dnes plakanie nebolí...ale spomienky sú krásne...

Hlavičky