Len tak

Hen, co sem nakreslila

Motto

Stúpil si na hlavu sebe samému
Nie
Urob to
Rozkrúti sa ti celý svet
Nepôjdeš viackrát vyšliapanou cestou
Vyletíš až na dno
A tam sa dotkneš všetkého
Už dávno poznaného

Stúpil si na hlavu sebe samému
Áno
Urob to ešte raz
A naposledy
Rozpučí sa ti tvoja veľká hlava
Ale nezabudni ju zhltnúť
Tvojimi ústami ktoré už neexistujú
Aby si nestratil hlavu

Krásna báseň

Trasúcimi rukami trhala posledné slzy visiace zo stromu.
Vliala si ich do očí, aby mohla plakať.
Doplakala. Nemala však dosť. Sĺz už ale niet.
Mohla sa začať smiať. Nevedela to.
Čo však so začatým večerom?
Išla sa ožrať do najbližšieho šenku. Pri hudbe Beatles pila pivo, vodku, borovičku. Na záchode si dala heroín a jahodovú lízanku.
Krásna noc na ňu čakala. Stále iba kakala...

Zoznam v hlave

Mám strach. Neviem, koľkokrát sa pozriem do jeho očí.
Mám obavy. Neviem, koľkokrát sa ho ešte dotknem.
Som skľúčená. Neviem, koľkokrát sa ho spýtam ako sa má.
Som nahnevaná. Neviem, nechápem, nechcem chápať.

Prečo? Opäť sa pýtam celého sveta prečo?
Som zúfalá. Odpoveď stále neprichádza.
Prečo? Prečo nikto nevie odpoveď?
Som smutná. Neviem, nechápem, nechcem chápať.

Som spokojná. Mám odpoveď na moju otázku.
Som šťastná. Už som pochopila.
Som nadšená. Cítim, že sa stretneme.
Nemám obavy. Viem, chápem, chcem chápať.

Len tri...a posledné?

Povedal som ti že bude pršať a ty si ma nepočúvala

Nesmejte sa :DDD

Pár kúskov z mojej AKOŽE tvorby. Vďaka Photoshopu sa na to dá aj pozerať.

kdfkalieneiofiaoaifjdiaghioa

Kurva a mníška
Mačka a pes
Biela a čierna
More a súš
Je mi strašne zle. Konečne nastáva koniec môjho trápenia.
Banán a párok
Slnko a mesiac
Láska a neviem čo mám napísať sem.
Nemá to žiadny význam. Pre Vás.
Pre mňa tak isto.

Ďakovná reč

Rozlúčil si sa s mamou,
s otcom, so mnou.
Ďakujem.

Nebudem plakať.
Nemám dôvod.
Ale cítim nostalgiu.

Nechcem spomínať.
Spomienky sú na nič.
Mám sa dobre.

Neprídem za tebou.
Nemám čas.
Ja chcem žiť.
Ale ďakujem.

Odkiaľ som?

Už ako malé zvedavé dievčatko som sa pýtala rodičov túto jednoduchú a krátku otázku. „Mami, odkiaľ som?” Tak smiešne ľahká otázka a tak ťažká odpoveď pre všetkých na ktorých doľahla. Rozmýšľali, prevracali očami a nakoniec padali také nezmysli, až mi je teraz z toho na smiech. Podľa môjho otca ma priniesol bocian, podľa mamky som vyrástla na poli spolu s kapustou, a moja stará mama vždy stála za tým, že ma priniesli anjeli z neba. Bola som hlúpa a verila som ich nezmyslom. Ale dnes už tomu neverím a nie som spokojná z ich odpoveďami. Rozhodla som sa preto pravdu zistiť sama.
Je krásny slnečný deň a práve vtedy je najlepší čas na hľadanie pravdy. Počujem ako môj žalúdok volá o pomoc, a tak ho nenechám o hlade. Preto idem do kuchyne a dám si niečo pod zub. Keďže nastal veľký deň, dalo by sa povedať deň D, patrilo by sa naňho aj trochu pripraviť. Som celá vzrušená. Cítim sa ako pátrač, ako detektív, ktorý ide vyriešiť nevyriešiteľnú záhadu. Čo si mám zo sebou zobrať? Potrebujem lupu? Kompas? Mapu? Nie. Vystačím si aj bez týchto hlúpostí. Nechtiac rozbíjam hlinené prasiatko a beriem si peniaze, čo som si šetrila na túto dlhú a náročnú cestu za pravdou. Peniaze sa hodia za každých okolností. Rozlúčim sa s rodičmi a odchádzam. Dúfam, že sa ešte vrátim. Neviem, kam mám ísť. Rozhodla som sa zaviesť do Bratislavy. Predsa tam je veľa ľudí. Viac hláv, viac rozumu. Možno mi niekto poradí, možno povie odpoveď na otázku, ktorá bude v tento deň znieť mnoho krát. Už som tu, v hlavnom meste. Áno, je tu veľmi veľa ľudí rútiacich sa po uliciach, ponáhľajúcich sa na električky a autobusy. Sú akýsi zamyslení, vážni. Pozerám na nich s nechuťou. Tvária sa zaneprázdnene, akoby nemali na tento svet čas. Teraz ma popadla myšlienka, čo ak aj oni, všetci tí ľudia okolo mňa, hľadajú pravdu na tú istú otázku, čo ma trápi toľko rokov. Prechádzam sa po meste, obklopená sama sebou a svojimi myšlienkami. Ľudia na mňa stále pôsobia zamyslene, niektorí až zasnene. Vôbec si ma nevšímajú, ako keby som tu medzi nimi nebola. Netuším čo má robiť. Koho sa mám spýtať? Kam mám ísť? Zahaľuje ma zúfalstvo. Bolia ma nohy a tak si sadám na najbližšiu lavičku v parku. Je tu ticho. Rukami si zahaľujem tvár a náruživo rozmýšľam. Má tento môj výlet vôbec zmysel? Oproti mne v diaľke sedí zamilovaný pár. Mám chuť sa ich spýtať odkiaľ sú, a možno by mi to pomohlo dopátrať sa odkiaľ som ja. Ale neodvážila som sa k nim pristúpiť. Vysmiali by sa mi a to ja nemám rada. Vidím, že sa ku mne blíži pán v stredných rokoch. Prisadol si ku mne a milo sa ma spýtal čo tu robím tak sama. Nemala som náladu sa s ním rozprávať, ale zdal sa mi celkom milý. Snažila som sa byť milá aj ja, aj keď moja nálada tomu veľmi nezodpovedala. Povedala som si, že už nemám čo stratiť, veď sa blíži koniec dňa, musím stihnúť posledný vlak. Povedala som mu, čo som sa rozhodla v Bratislave hľadať. Pozrel na mňa cez okuliare trochu nechápavo a potom sa zasmial. Presne túto reakciu som čakala. Nemala som ani náladu sa s ním hádať a tak som iba zaryto mlčala a hľadela si na kolená. Pán povedal: „Je mi to ľúto dievča, s týmto tvojím problémom ti bohužiaľ neviem pomôcť, môžem ti len povedať, že moja žena je z Venuše. Tým som si na sto percent istý. No a ja som pravdepodobne z Marsu.” Hmm. V okamžiku ma napadla otázka. Ako sa dostala z Venuše na Zem? Je to vôbec možné? A v tej chvíli mi vírili hlavou mnohé ďalšie otázky. Iba jeho žena je zo spomínanej planéty, alebo sú z nej všetky ženy na tomto svete? A čo muži? Sú všetci z Marsu? Ako to ten pán vie? Až ma z toľkého premýšľania začala bolieť hlava. Pozrela som sa na hodinky a bol práve najvyšší čas utekať na vlak. Rozlúčila som sa s pánom, ktorý sa tak isto pobral domov. Vlak som stihla len tak tak. Usadila som sa vedľa jedného chlapca, ktorý si čítal knihu. Nedalo mi to. Musela som sa ho spýtať odkiaľ je. Zjavne vyľakaný sa na mňa pozrel ponad okraj knihy. Povedal, že teraz cestuje domov do XY. Toho som sa bála. Neodpovedal rovnako ako pán na lavičke v parku. Čo sa dá robiť. Pozdravím ho a vystúpim z vlaku. Ponáhľam sa domov, lebo vonku sa ochladilo. Nadávala som si, akú zbytočnú cestu som dnes podnikla. Vošla som do domu, ohlásila sa rodičom a zaliezla do svojej izby.
Tak ľahká otázka a tak ťažká odpoveď. Každý by mi povedal niečo iné. Tým som si istá. Tak ako to voľakedy dávno robili moji rodičia, starí rodičia a známi. C, z Venuše. To mu mám veriť? Jednoducho som. A odkiaľ? To už dávno neriešim.

...Kamarát...?!

Mám nového priateľa. Sme spolu každý deň.
Dám si raňajky, vajíčka na slaninke a idem na ulicu
- za mojím kamošom.
Chodíme spolu na koncerty rockových kapiel,
sedíme spolu pri pive, spávame s tou istou šľapkou.

Ani neviem, ako sa vlastne volá. Predstavil sa mi ako
Uspokojenie, Radosť, Bezstarostnosť, Zábava.
Mám ho rád. Vie mi vždy pomôcť a nevykašle sa na mňa.
Musím byť stále s ním. Bez neho sa mi zdá život taký nudný.
Nepotrebujem ostatných. Som šťastný, že mám môjho priateľa.

Všetci ma opustili. Aj môj kamarát.
Nechal ma na tomto špinavom svete samého,
ale ja mu to odpustím.
Nedokážem sa naňho hnevať. Veď mi ukázal toľko krásneho.
Nechcem už žiť. Idem za kamošom do pekla.

Stretli sme sa.
Povedali mi svoje meno.
Volal sa...

Význam živobytia

Sme pod pouličnou lampou,
je nás tu veľa a smejeme sa.
Hovoríme si vtipy a pár chalanov dofajčieva
cigaretu.

Sme na lavičke v parku,
sú tu naozaj všetci.
Hovoríme si smiešne príhody a pár chalanov dopíja
poslednú fľašu.

Sme vo vlaku a smerujeme do neznáma,
je tu veľa ľudí.
Počúvame spolu sediacich a začíname rozmýšľať
- vieme prečo sa oplatí žiť?

Sme v meste na káve,
sme tu všetci.
Hovoríme o našich spomienkach a dopíjame
poslednú šálku.

Sme už starí a unavení,
ale našli sme odpoveď.
Vieme, prečo sa oplatilo žiť.

Rozhovor

Fiktívny rozhovor medzi mužom a ženou:
Nikdy ťa neopustím napriek tomu infantilnému plaču.
Ale ja sa topím.
Ale ja ťa naučím plávať.
Ďakujem ti. Veľmi si vážim tvoju pomoc.
Chcem sa s tebou pozerať na oblaky, na vtáky krúžiace okolo niečoho.
Čo ak to bude trvať príliš dlho?
Nevnímam pri tebe čas. Budem sa dívať tak dlho ako ty.
Prečo?
Lebo ťa ľúbim.

Viem.

Zmeny

Slnko bude sedieť na lavičke v parku.
Oni si sadnú hneď vedľa.
Mesiac ráno príde a chytí slnko za ruku.
Oni si ruky odtrhnú.

Slnko sedí na lavičke v parku.
Oni sedia hneď vedľa.
Mesiac ráno prichádza a chytá slnko za ruku.
Oni si ruky odtŕhajú.

Slnko sedelo na lavičke v parku.
Oni sedeli hneď vedľa.
Mesiac ráno prišiel a chytil slnko za ruku.
Oni si ruky odtrhli.

Behom okamihu sa spojili dve telesá.
Behom okamihu sa rozdelili dve duše.

Ty a Oni

Moje sladké pokušenie sa im rozplývalo na jazyku a zrazu sa rozplynuli celí.
Nezostal po mne ani kúsok z nich. Zostali stáť veselí na chodníku a pýtali sa môjho nič:
„Kedy si vstala? Už si vypila pohár s našimi slzami? Bolo nám za nami veľmi smutno.
Čo sa to len s tebou stalo? Pomôž nám. Tvoj plač ťa nezachráni.”
Bola som taká veľká a vy sa mi teraz posmievate do očí. Nehanbíte sa?
Stále som tu s vami, stále tu nie ste so mnou. Každý milimeter vašich ja je vo mne
a nechtiac sa mi tým slizom plnia vaše uši a nechty, čo vám trčia z hrude,
ma tlačia do spánkov.
Viem, že sa to raz skončí. Je na vás nechutný pohľad.
Len samá žila a biela pokožka, pozerá na vás pár vašich očí, ktoré sú vsadené do mojej hlavy.
Vediete so mnou monológ plný nepravdivých slov a ja sa už tritisíc rokov počúvam.
Musíte napísať filozofickú úvahu o mne a ja napíšem o tom, ako sa pomaly rozkladám.
Trpká realita, nádherný sen. To svetlo čo z vás vyžaruje má meno.
Osvetľuje ma, máte ešte moje ruky zviazané, tá žiara ma zachráni.
Pozná vás, ale pozná aj mňa. Zabalí nás do teplého vaku,
ale vy sa v tom vaku udusíte a ja sa po prvý raz nadýchnem.
Nádych mi vracia vlastné oči, môžem sa pozerať na čo chcem.
Je mi tu teplo. Spomienky lietajú okolo motýľov a vravia, že bude lepšie.
Nehovorte mi, že ste tu so mnou rozpustení vôkol mňa, lebo svetlo,
ktorým som obalená, ma nikdy neopustí a vy sa ma časom zbavíte.
Takto to chceme my aj ty.

Nekomerčné

Dnes v noci je lov. Koná sa lov snov.
Začiatok nie je nikdy presný.
Rozplýva sa skutočnosť v jedinečnom okamžiku pokoja.
Každá bunka v tele sa napĺňa sladkou šťavou.
Myšlienky začali loviť svoju krajšiu podobu.
Podarilo sa.
Pomaly, ale určite sa začína nové a jedinečné predstavenie.
Obsadenie nie je známe, možno to nie je dôležité.
Ten neskutočný pocit, ktorý všetko obalí,
nedá sa tomu odolávať.
Pohltí celú existenciu.
Sen sa plazí po útrobách telesa, ktorému sa vraví telo.
Leží v tichosti, nesťažuje sa nikomu, len leží.
Všetko je modré, hnedé, žlté.
Teraz sa koná zlo, dobro, upokojenie.
Trvá to len pár sekúnd, ale aj tak sa to stalo.
Sen, ktorý pokračuje v realite nie je snom.
Je vždy iný, a tak to má byť.

Pozerám na hodinky

Nechápem logike nelogických prístrojov,
ktoré vydávajú zvuky nepekných tónov.
Stojím tu pred vami, vy ma nevidíte
a moja nechápavosť ma zahaľuje.

Oblaky - neoblaky tancujú na nebi,
nepozerám na ne.
Moje viečka sú naplnené olovom,
vidím len bielu tmu.

Neverím veriacim, nevidiacim, nemým,
lebo kráčajú po imaginárnych uliciach.
Narážajú do mňa pretvárka a lož.
Nenadávajte mi, bojím sa.

Pozerám na hodinky pohodené na lavičke,
čakám, kedy sa čas zastaví.
Odmietam tu žiť, aj keď tu nie som sama.
Ale som osamelá, a to ma nebaví.

Žltý balónik

Žltý balónik naplnený tvojím vzduchom z pľúc tancuje vo vetre tanec tancov.

Ani to podanie našich rúk už nebude rovnaké.

A tvoja modrá košeľa.

Nebude už vyhodená do vzduchu tak ako predtým.

Konáre stromu ju zachytili neopakovateľne.

Margarétky na lúke rastú abnormálnou rýchlosťou.

Ponáhľajú sa k slnku.

Žiadna mikrosekunda nebude tá istá.

Nebude podobná.

Nikdy.

A predsa to nikomu neprekáža.

Prižmúrenými očami som zbadala balónik.

Pristál na žltom koberci slnečníc pri ceste.

Stratil sa a nikdy viac som ho nevidela.

A predsa to nikomu neprekáža.

Nedá sa

Tak ako vtáky chcem vyletieť k oblakom,
chcem sa pozrieť na svet okom ich.
Ach, nemôžem. Som len človek.

Tak ako dúha chcem obletieť svet,
chcem sa dotknúť dvoch koncov zeme.
Ach, nemôžem. Som len človek.

Tak ako delfín chcem preplávať oceán,
chcem cítim silu vody.
Ach, nemôžem. Som len človek.

Tak ako prvosienka chcem rásť k slnku,
chcem zažiť pocit kvitnutia.
Ach, nemôžem. Som len človek.

Tak ako anjel chcem strážiť malú dušičku,
chcem poznať pocit zodpovednosti.
Ach, zabudla som. Som len človek.

Maličkosti

Zelená guľôčka sa kotúľa po dlážke
a malý chlapec sa smeje ako šialený.

Dal jej pusu na rozhorúčené pery
a ona sa smeje ako šialená.

Pani v klobúku pozerá na holubie pierko
a smeje sa ako šialená.

Starý pár sedí na lavičke
a pousmieva sa nad svojou starobou.

Čerstvá mŕtvola v hrobe má úsmev na perách.

Aquarium

Neznášam svoje telo.
Neznášam svoju tvár.

Neznášam svoj hlas

a neznášam Vás.

Neznášam hlavne Teba- Život.

Čo budem robiť, ak už nebudem mať výhovorky prečo tu mám byť?

Viem.

Utopím sa v akváriu plnom zlatých rýb.

Kúsky ľadu

Padám padám do neznáma.

Rozletela som sa na kúsky ľadu.

S pozdravom Vaša Realita

Môj deň

Tma.
Teplo.
Zima.
Raňajky.

Vlak.
Ruch.
Smiech.
Obed.

Plač.
Nervozita.
Zmätok.
Večera.

Pokoj.
Tma.
Teplo.
Ticho.

Náznaky

Preteká vlna energie , je rýchlejšia ako myseľ.
Nevidím význam, počujem iba ten tón z rádia.
Osobný Ježiš, osobný Ježiš...
A krv, čo steká samovoľne po líci.
Nevidím význam, nálada je na vrchole.
Výhľad sprava, cítiť zimu.
Teplý čaj, štvornohá obluda, rozmaznané ticho.
Udiera mi to do mozgu a on sa na tom iba smeje.
Dievča , chlapec. Sedieť je tak jednoduché.
Chce letieť, on nie.
Skutočne každý kričí?
Ten vtáčik na klobúku plače, niekto mu zjedol červa.
Ako krásne sa cíti, je šťastná.
Vajíčko bolo vynikajúce, mohlo by ostať v žalúdku.
Hlava otočená na sever, nohy na juh, ruka na západ.
S láskou je život dokonalý, je dokonalý.
Je tam toho tak veľa, ale nič stále nevidím.
Nevadí.
Plamene putujú do neba a bubon si hrá.
Stáročia sa kradne med - taký milý príbeh.
Kedy bude záver? Teraz?

Bielo-čierny-SvEt

Len tvár

Strom v tme

Moták.....so.....mnou

Rozdelená

Lenka odvedľa

???

Obyčajná vec

Slnko

Pokus

Lieky proti rakovine

Preletí motýľ nad koľajami.
Zrazený je vlakom.
Aká škoda veľká.
Zahynula krása.


Motýľ opustil tento svet.
Ty si opustil mňa.
Trápna situácia.
Keď zahynie krása.


Dám si lieky,
proti tvojmu pohľadu.
Vidím motýľa.
Letí plný hyperaktivity popri Venuši.


Vzduchoprázdno sa plní vôňou smrti.
Ale svieti slnko stále.
Zajačik sa ma pýta: „Pomohli lieky?”
Pomohli...


Ešte mi steká slza posledná.
Pocit pohody dostavil sa.