Uprostred veľkomesta

Uprostred veľkomesta stál. Sám, ale veľmi statočný. A ja som ho tak milovala. Patrili sme k sebe. On mal len mňa a ja len neho. Iba jemu, jemu jedinému som sa vyplakala koľko som vládala. Iba jemu, jemu jedinému som sa zdôverila s krásnym zážitkom z dňa. Rozumel mi, a pritom sme nepoužívali slová. Stačil len pocit. Pocit blízkosti. V každom ročnom období bol krásny. Ale najkrajší bol na jeseň. Hrdo sa týčil k oblohe.
Dnes je tomu inak. Dnes držím v ruke pero a píšem tieto riadky. Mal by radosť, že spomínam na naše spoločne strávené chvíle. Chýba mi sedenie pod stromom, ale iný už nechcem...

Kráska

Kráska stojí pri okne
asi mi oko vypichne.

Oko sa po dlážke kotúľa
už viac neuvidím motýľa.

Ona sa len smeje

a mňa na nohách hreje.

Hustý dym je v miestnosti
zaprašťali mi všetky kosti.

Nestačí jej len môj zrak
škrtla aj zápalkou, veru tak.