Znovuzrodenie

Prší. Len dvadsaťtri minút ma delí od lejaka. Nemám so sebou dáždnik a zastávka autobusu je nekonečne ďaleko. Viečka mám podopreté zápalkami, ktoré začínajú praskať. Dlhý deň.

Presne o šiestej ráno mi záchranári priviezli muža bieleho ako krieda a kruhy pod jeho očami boli čierne ako najčernejšie vrany na oblohe. Stála som nad ním a on zomieral. Reflektory sa rozsvietili a začalo ranné predstavenie. Rekvizity sa váľali na vydezinfikovanom stole pripravené zasiahnuť do srdca protagonistu. Doslova. Srdce zo skla prasklo. Asi nešťastná láska. Znova. Črepy sa zabodávali do pľúc a červená farba ovládla moje dlane. S maximálnou sústredenosťou som vyberala kúsky skla z nádhernej ľudskej bytosti.

Zamiluješ sa do mňa ak ti zachránim život? Teraz som ja tvojím bohom. Budem bohom uctievaným, alebo sa sama zatratím a stanem sa ničotou?

Posledný steh na hrudi, posledná kvapka potu dopadla na podlahu.

V tichu miestnosti bolo počuť tikot nového srdca. Staro-nového života. Časovaná bomba. Tik-tak, tik-tak. Jedného dňa vybuchne. Jedného dňa.

Konečne môžem isť na zastávku autobusu.