nedeľa 9. septembra 2012

Stíham ?


Stíham?

Povedzte mi to radšej vy.

Vy, ktorí ste skúsenejší. Vy, čo chodíte nasraní po ulici a vrážate do ďalších nasraných ľudí.

Zmením sa ešte?

Zmením sa k lepšiemu obrazu, čo na mňa pozerá zo zrkadla?

Zamilujem sa znovu?

Povedzte mi to !

Budem aj ja raz chodiť po ulici ako Vy?

Stíham sa zmeniť?

Nechcete mi odpovedať?

Dobre...

Nemám rada prekvapenia, ale tentoraz sa nechám prekvapiť.

štvrtok 7. júna 2012

Spravodlivosť-nespravodlivosť

Prebudí Ťa vlhkým bozkom-nebozkom, utrie Ťa suchým povrchom ruky-neruky
a ty sa ideš osprchovať mokrou vodou-nevodou.


Natrie Ti maslom chlieb-nechlieb, naleje Ti teplý mok-nemok
a ty sa ideš vyprázdniť na toaletu-netoaletu.


Oblečie Ťa do bielej košele-nekošele, priškrtí Ťa viazankou-neviazankou
a ty sa ideš vyzliecť k milenke-nemilenke.


Zavolá Ti na aparát modernej techniky-netechniky, povie Ti sladké slovíčka-neslovíčka
a ty sa ideš ponoriť do čierneho svedomia-nesvedomia.


Privíta Ťa s otvorenou náručou domova-nedomova, čaká Ťa výborná večera-nevečera
a ty ideš odovzdať čierno-čierne kvety...


Bum, prásk, bum, bum, prásk...
Kvap, kvap, kvapi-kvap...

Čierno-čierne kvety pre seba...



štvrtok 3. mája 2012

keď privoniam si k púpave

privoňať si k púpave a v spomienkach sa vrátiť... ležať opäť na záhrade u starých rodičov, trhať žlté hlavičky a jablká zo stromov... bodnutie včely vtedy nežne bolelo a plač bol taký bezbolestný... jesť krajec chleba s maslom a pažítkou s intenzívnou chuťou jari... vidieť všade žlté a biele machule bzučiace v hlave... odrať si kolená smel každý a plač bol taký bezbolestný... škoda, že aj dnes plakanie nebolí...ale spomienky sú krásne...

štvrtok 5. januára 2012

utorok 15. novembra 2011

Dlhá cesta



Stojí pred dverami a čaká kedy mu otvorím svoju veľkú náruč...Náruč je otvorená, ale dvere ešte nie... A tak stále čaká a čaká... Postáva a mrzne si tam... Tam pred mojimi dverami... A ja stojím s otvorenou náručou a čakám tiež... Čakáme pred dverami a za dverami...A čakáme a čakáme...Ja s otvorenou náručou a s kľúčom v hlave...Nie v srdci... V hlave mám ten skurvený kľúč...Cvak cvak...Zámka cvakla...Počujem ako odchádzam...S otvorenou náručou a s kľúčom v hlave... Poď so mnou sám...Iba sám...Vyvŕtaj mi dieru do hlavy a vyber ten kľúč...Ale ja ti nemôžem otvoriť...Ahááá...Počula som, že človek musí kráčať sám svojou farebnou cestou...Iba sám...

utorok 11. októbra 2011

Život


Pominul sa zmysel smrti,
pominul sa strach,
aj keď ostane len prach.

Nastal zmysel života,
nastal nový čas,
aj keď ostane len v nás.

Ticho prázdneho domu,
vedľa farebného stromu.

Dám ruku iba tomu,
kto ma má rád.