Spravodlivosť-nespravodlivosť

Prebudí Ťa vlhkým bozkom-nebozkom, utrie Ťa suchým povrchom ruky-neruky
a ty sa ideš osprchovať mokrou vodou-nevodou.


Natrie Ti maslom chlieb-nechlieb, naleje Ti teplý mok-nemok
a ty sa ideš vyprázdniť na toaletu-netoaletu.


Oblečie Ťa do bielej košele-nekošele, priškrtí Ťa viazankou-neviazankou
a ty sa ideš vyzliecť k milenke-nemilenke.


Zavolá Ti na aparát modernej techniky-netechniky, povie Ti sladké slovíčka-neslovíčka
a ty sa ideš ponoriť do čierneho svedomia-nesvedomia.


Privíta Ťa s otvorenou náručou domova-nedomova, čaká Ťa výborná večera-nevečera
a ty ideš odovzdať čierno-čierne kvety...


Bum, prásk, bum, bum, prásk...
Kvap, kvap, kvapi-kvap...

Čierno-čierne kvety pre seba...

keď privoniam si k púpave

privoňať si k púpave a v spomienkach sa vrátiť... ležať opäť na záhrade u starých rodičov, trhať žlté hlavičky a jablká zo stromov... bodnutie včely vtedy nežne bolelo a plač bol taký bezbolestný... jesť krajec chleba s maslom a pažítkou s intenzívnou chuťou jari... vidieť všade žlté a biele machule bzučiace v hlave... odrať si kolená smel každý a plač bol taký bezbolestný... škoda, že aj dnes plakanie nebolí...ale spomienky sú krásne...

Hlavičky

Dlhá cesta

Stojí pred dverami a čaká kedy mu otvorím svoju veľkú náruč...Náruč je otvorená, ale dvere ešte nie... A tak stále čaká a čaká... Postáva a mrzne si tam... Tam pred mojimi dverami... A ja stojím s otvorenou náručou a čakám tiež... Čakáme pred dverami a za dverami...A čakáme a čakáme...Ja s otvorenou náručou a s kľúčom v hlave...Nie v srdci... V hlave mám ten skurvený kľúč...Cvak cvak...Zámka cvakla...Počujem ako odchádzam...S otvorenou náručou a s kľúčom v hlave... Poď so mnou sám...Iba sám...Vyvŕtaj mi dieru do hlavy a vyber ten kľúč...Ale ja ti nemôžem otvoriť...Ahááá...Počula som, že človek musí kráčať sám svojou farebnou cestou...Iba sám...

Život

Pominul sa zmysel smrti,
pominul sa strach,
aj keď ostane len prach.

Nastal zmysel života,
nastal nový čas,
aj keď ostane len v nás.

Ticho prázdneho domu,
vedľa farebného stromu.

Dám ruku iba tomu,
kto ma má rád.

Vedieť to ticho pochopiť

Láska. Má ešte význam vyjadrovať sa k tomuto slovu? Nemá. Najlepšie je sedieť sám v kúte svojej duše a počúvať to ticho. Počúvať to hlasné ticho, ktoré pretrhne ušné bubienky. Je to iba ďalšie klišé, ďalší gýč? Možno, ale nie je to vôbec podstatné. V tejto chvíli je podstatné iba jedno. Vedieť to ticho pochopiť. A ak to ticho pochopíte, nezačnite plakať. Je to naozaj zbytočné...