Ty a Oni

Moje sladké pokušenie sa im rozplývalo na jazyku a zrazu sa rozplynuli celí.
Nezostal po mne ani kúsok z nich. Zostali stáť veselí na chodníku a pýtali sa môjho nič:
„Kedy si vstala? Už si vypila pohár s našimi slzami? Bolo nám za nami veľmi smutno.
Čo sa to len s tebou stalo? Pomôž nám. Tvoj plač ťa nezachráni.”
Bola som taká veľká a vy sa mi teraz posmievate do očí. Nehanbíte sa?
Stále som tu s vami, stále tu nie ste so mnou. Každý milimeter vašich ja je vo mne
a nechtiac sa mi tým slizom plnia vaše uši a nechty, čo vám trčia z hrude,
ma tlačia do spánkov.
Viem, že sa to raz skončí. Je na vás nechutný pohľad.
Len samá žila a biela pokožka, pozerá na vás pár vašich očí, ktoré sú vsadené do mojej hlavy.
Vediete so mnou monológ plný nepravdivých slov a ja sa už tritisíc rokov počúvam.
Musíte napísať filozofickú úvahu o mne a ja napíšem o tom, ako sa pomaly rozkladám.
Trpká realita, nádherný sen. To svetlo čo z vás vyžaruje má meno.
Osvetľuje ma, máte ešte moje ruky zviazané, tá žiara ma zachráni.
Pozná vás, ale pozná aj mňa. Zabalí nás do teplého vaku,
ale vy sa v tom vaku udusíte a ja sa po prvý raz nadýchnem.
Nádych mi vracia vlastné oči, môžem sa pozerať na čo chcem.
Je mi tu teplo. Spomienky lietajú okolo motýľov a vravia, že bude lepšie.
Nehovorte mi, že ste tu so mnou rozpustení vôkol mňa, lebo svetlo,
ktorým som obalená, ma nikdy neopustí a vy sa ma časom zbavíte.
Takto to chceme my aj ty.