Farby farebné a krivé domy

----------------------------

Našla som dieťa. Chlapec. Myslím si, že nemal ani rok. Ležal zabalený v perinke na chodníku. Úplne sám, ale vôbec neplakal. Neplakal ako plačú dospelí keď sú sami. Neplakal za matkou, ktorá ho navždy opustila. Neplakal ako dospelí keď im zomrie matka. Neplakal ani za otcom, ktorý matke nezabránil nechať ho na chodníku. My, dospelí, by sme plakali.
Áno, plakala som. Plakala som nad ľudskou krutosťou a nevinný chlapec sa smial. Vraj deti plačú a dospelí ich utešujú. Je to presne naopak.

Posledný pohľad do perinky a pomaly odchádzam. Sama. Každý ostane sám, preto sa s tým musíme naučiť žiť...

JAR

Sedíme na prvých jarných kvietkoch,
nasávame prenikavú vôňu nových začiatkov.

Do modrej oblohy zasahujú konáre višní,
naša drahá ruža sa prebúdza z ružového sna.

Kostolný zvon preniká do záhrady,
aké príjemné zaspávanie.

Bosé teplé nohy dotkli sa zelene,
zem a telo sa konečne dočkali spojenia.

Nemôžeme (nechceme) zabudnúť na zlatý dážď,
najkrajšia farba jari.

Pozor na lietajúce pavučinky,
mohli by sa vám zapliesť do vlasov.

Slnkom ožiarená tvár nás zbadala,
mravec na nose a my sme len opätovali úsmev.

Všade naokolo otvorené okná,
otvorené okná do duší.

Pomalý vietor rozhýbal naše krehké krídla,
v diaľke vidíme pučať jablone.

Vieme, že Krásno existuje,
letíme Ti naproti.

Za "horami" , za dolami...

Príchod, náš príchod do detstva
Malý ostrov medzi poľami
Veľký domček plný nepríjemných vôní

Rozbehnutí dolu miernym kopcom, zastali sme
Studňa opradená tajomstvom popadaných sliviek, sladká chuť nevinnosti

Kŕmenie, babkino kŕmenie husi, nedá sa zabudnúť
Naše kŕmenie bielych a čiernych zajačikov
V diaľke počuť typický zvuk dediny

Čakanie na mamu v nekonečnej záhrade
Vtedy ešte čistý potok čakal na konci cesty
Gaštany, všade samé gaštany
Utekali pred nami, pred našimi malými rukami

Babkine ruky krájajú čokoládový koláč
Najsladší poklad v temnote

Briežok (krásne slovo - pre nás)

Kvílenie, ach to kvílenie
A potom len pramienok červenej krvi stekal do lavóra

Starý šijací stroj v spálni
Pávie perá vo váze, pamätáš ?
Zvláštny pocit vedieť, že už tam nie sú

Žiadne deti hrajúce sa na ulici, iba za oknami...
A možno boli šťastnejšie ako my

Veľa starých ľudí okolo, divných ľudí
Mníšky za plotom
Máme pred sebou zelené pletivo
Diery ako oči do zakázaného sveta

Miesto ticha a pokoja, aj tu sme museli prispieť svojou prítomnosťou
Vždy tam strašne fúkalo, dodnes nevieme prečo

Nekonečné čakanie na mamu, ktorá sa krčila v kúte záhrady plnej buriny

Odchod, náš odchod z detstva
Chceli sme naozaj odísť?
Ale to viem len ja s bratom...

Znovuzrodenie

Prší. Len dvadsaťtri minút ma delí od lejaka. Nemám so sebou dáždnik a zastávka autobusu je nekonečne ďaleko. Viečka mám podopreté zápalkami, ktoré začínajú praskať. Dlhý deň.

Presne o šiestej ráno mi záchranári priviezli muža bieleho ako krieda a kruhy pod jeho očami boli čierne ako najčernejšie vrany na oblohe. Stála som nad ním a on zomieral. Reflektory sa rozsvietili a začalo ranné predstavenie. Rekvizity sa váľali na vydezinfikovanom stole pripravené zasiahnuť do srdca protagonistu. Doslova. Srdce zo skla prasklo. Asi nešťastná láska. Znova. Črepy sa zabodávali do pľúc a červená farba ovládla moje dlane. S maximálnou sústredenosťou som vyberala kúsky skla z nádhernej ľudskej bytosti.

Zamiluješ sa do mňa ak ti zachránim život? Teraz som ja tvojím bohom. Budem bohom uctievaným, alebo sa sama zatratím a stanem sa ničotou?

Posledný steh na hrudi, posledná kvapka potu dopadla na podlahu.

V tichu miestnosti bolo počuť tikot nového srdca. Staro-nového života. Časovaná bomba. Tik-tak, tik-tak. Jedného dňa vybuchne. Jedného dňa.

Konečne môžem isť na zastávku autobusu.

O bdělé mysli

Pán nastoupí do autobusu a přisedne si k mladíkovi, jenž je očividne hippie.
Má jenom jednu botu.

Zjevně jste někde jednu botu stratil, mladíku.

Kdepak, kámo, utrousí mladík. Našel.

To, co je pro mně očividně zjevné,
ještě nemusí být pravda.